V príspevku sa venujeme negatívnym emóciám v konflikte a spôsobom, ako s nimi pracovať. Dôležité je si uvedomiť, že emócie sú prirodzenou súčasťou nášho života a majú dôležitú ochrannú, motivačnú a informačnú funkciu. Uvedomiť si a prijať svoje emócie, nájsť spôsoby, ako s nimi pracovať je kľúčové pre porozumenie toho, ako zvládať záťažové situácie v bežnom živote. V texte ponúkame náhľad na to, ako emócie môžu poskytnúť dôležité informácie o našich potrebách, hodnotách a očakávaniach.
„Zlé veci nie sú to najhoršie, čo sa nám môže stať. Tá najhoršia vec, ktorá sa nám môže stať, je NIČ.“ (Richard Bach)
Emócie sú úzko spojené s konfliktom a tiež s uspokojovaním našich potrieb. Každý z nás má právo na prežívanie svojich emócií tak, ako ich cíti. Ak niekto začne hodnotiť naše emócie a nie sme to my sami, môže to vyvolať v nás vnútorný konflikt. Začneme pochybovať o sebe a hodnotiť, či sú naše emócie správne. Emócie sú však prirodzené a v našom živote plnia dôležitú ochrannú, motivačnú a informačnú úlohu. Ako teda pracovať s emóciami v konflikte?
Emócie a pocity
Všetko, čo sa odohráva v nás, je reakciou na vonkajšie podnety. Nie je deň bez úsmevu, hnevu, sklamania, radosti, očakávania, znechutenia, vášne, lásky, hanby, smútku, chamtivosti, žiarlivosti, prekvapenia či zvedavosti. Naše emócie nás sprevádzajú každý deň, každú sekundu nášho života. To, čo cítime, sa navonok prejaví emóciou, ktorou vnímame sami na sebe, alebo ju na nás vidia iní. Emócie sú reakciou na osoby, prostredie, situácie, nebezpečenstvo, prekážku, úspech, konflikt. Nedá sa nič necítiť. Môžeme potlačiť pozitívne alebo negatívne emócie, aby naša konečná reakcia nebola prehnaná, avšak úplne vylúčiť ich nemôžeme. Emócie aktivizujú naše správanie, ktoré sa následne môže prejaviť útekom, strnutím, príp. únikom.
Emócie sú psychologické procesy, ktoré sa prejavujú:
- fyziologickými zmenami, napr. zrýchlený tlkot srdca, potenia sa, zmena v dýchaní, vyschnutie v hrdle ...,
- zmenami pozornosti, koncentrácie a vnímania, napr. „nevidí a nepočuje“,
- motorickými prejavmi, napr. gestikulácia, mimika, celkový neverbálny prejav.
Emócie aktivizujú ľudské správanie, čím pripravujú organizmus na dôležité správanie.
Na jednotlivé správanie môže jednotlivec reagovať rôznymi emóciami s rôznou intenzitou. Spontánna reakcia nie je ovplyvnená rozumom a samých nás neraz prekvapí. Vzniká bez nášho chcenia. To, ako dlho bude trvať nejaká emócia, záleží od temperamentu, postoja k situácii, človeka, ktorý vyvolal túto emóciu, reakcie vonkajšieho okolia.
Emócie môžeme deliť na pozitívne a negatívne. Znamená to, že každá pozitívna emócia má svoj protipól v negatívnej emócii, napr. radosť – smútok, strach – hnev, láska – nenávisť atď. Silná emócia nám pomáha vybaviť si určitú situáciu, ktorú sme už predtým zažili. Emócie sa ľahko prenášajú z človeka na človeka. Smiech je nákazlivý rovnako ako hnev, a tak záleží len na nás, či sa necháme emóciou nakaziť a nasadneme do „vlaku“ alebo sa im ubránime.
Ak vyjadríme súhlas s pocitom iného človeka v konflikte, neznamená to ešte, že súhlasíme s jeho správaním.
Dávame mu však najavo, že akceptujeme, ako sa cíti. Nehodnotíme, či to, čo prežíva v danej situácii, je správne alebo nesprávne.
Koľkokrát sme povedali vetu „viem ako sa cítiš“. Naozaj rozumieme pocitom iných? Vieme ako sa človek cíti, keď mu zomrie manžel, dieťa? Vieme, ako sa cíti, keď sa rozvádza? Keď prišiel o strechu nad hlavou? O prácu? Keď ho niekto ohovára, ak sme to sami ešte nezažili?
Negatívne emócie
V konflikte sa negatívne emócie objavia oveľa častejšie, ako tie pozitívne. Zmena nastane v okamihu, keď sa naša pozícia v konflikte otočí a začneme „vyhrávať“. Môžeme prežívať radosť, zadosťučinenie, vzrušenie zo zmeny situácie, pocit odvahy, dokonca pomsty a spokojnosť so sebou samým. K tomu, aby sme vedeli správne pracovať s jednotlivými zápornými emóciami, musíme vedieť, ako sa navonok prejavujú.
HNEV je negatívna emócia, ktorá sa spája s našou neuspokojenou potrebou. Človek sa najčastejšie hnevá, ak nedosiahne to, po čom túžil, nie sú naplnené jeho očakávania. Hnevá sa na ľudí, ktorí sa mu posmievajú, znevažujú to, čo on považuje za potrebné. Hnev, ktorý sa navonok prejaví výbuchom nálady, krikom, sarkazmom, urážkami, ohováraním, vystatovaním, klebetami a pod., prináša organizmu spočiatku uvoľnenie nahromadeného napätia, zmiernenie bolesti, upokojenie. Maslow (2000, s. 165) považuje pri vnímaní hnevu za dôležité to, aká je jeho kvalita, či sa hnevom psychické zdravie človeka zlepšuje alebo zhoršuje. U zdravšieho človeka je hnev odpoveďou na nespravodlivosť, zneužívanie alebo útok. Taký hnev nadobúda podobu oprávnenej rozhorčenosti, sebaobrany, rozhodnosti, boja proti zlu. Podľa A. H. Maslowa „Zdravá agresia nadobúda podobu osobnej sily a sebapotvrdenia. Naopak nezdravý, nešťastný, využívaný človek svoju agresiu prejaví zlobou, sadizmom, krutosťou, deštruktívnym správaním, pomstou, súbojom a podobne.“
Dôležité je rozlišovať, či je hnev oprávnený. Oprávnený hnev súvisí s obranou, nespravodlivosťou, uspokojovaním našich základných potrieb, ktoré sú nám upierané. Milan Bubák (1999) zdôrazňuje, že sa treba zamerať na príčiny hnevu a naučiť sa vyjadrovať svoj hnev efektívnejším spôsobom. Ak je človek v stave stálej pohotovosti pripravený na útok a odstránenie prekážky, ktorá zamedzuje naplneniu jeho základných potrieb, nedosiahne uspokojenie svojej potreby, bude svoj hnev stupňovať až dovtedy, kým sa nevyčerpá. Naopak, ak sa prekážka odstráni, telo sa vráti do pokojného stavu.
Mediácia je efektívnym spôsobom, ako odstrániť prekážku a nájsť pokoj v duši.
Hnev ovplyvňuje aj naše zdravie, preto je dôležité naučiť sa ho zvládať čo najlepšie. Nespracovaný, resp. zle spracovaný hnev sa môže prejaviť bolesťou hlavy, žalúdočnými problémami, bolesťou v krížoch, ramenách, ale aj naša pokožka reaguje na nespracovanú negatívnu emóciu. M. Bubák (1999) cituje Sr. Dorothy Heiderscheit, OSF, ktorá hovorí, že hnev, ku ktorému sa ľudia nikdy nepriznali, sa zmení na voľne plávajúcu nevraživosť, ktorá sa dá rozpoznať na správaní sa človeka, tóne hlasu, výraze tváre a pohyboch tela.
Nevraživé správanie sa podľa nej prejavuje najmä:
- pohotovým všímaním si chýb druhého človeka,
- rozhodnutím mať za každú cenu pravdu, hádavosťou, neochotou,
- precitlivenosťou na kritiku a poznámky iných, plačom,
- sarkastickým tónom,
- neustálym rozprávaním a opakovaním udalosti, ktorú považujeme za nespravodlivú,
- neustálym obviňovaním iných, nerešpektovaním iného, skákaním do reči, nepočúvaním toho druhého,
- prehnane milým správaním, zaliečaním sa,
- viditeľným prejavom agresie pri prehre, napr. v súťaži,
- rýchlou stratou nálady pri malých, bezvýznamných veciach,
- patetickým správaním pri rozprávaní o svojom hneve,
- nervóznymi prejavmi pri rozprávaní, – trhanými pohybmi hlavy, rukami.
SARKAZMUS A ČIERNY HUMOR sú formy na vyjadrenie skrytého potláčaného hnevu. Sú zbraňou, ktorou sa snažíme poraziť svojho nepriateľa. Kto využíva sarkastickú poznámku, slovo ako prostriedok na ublíženie, výsmech, kritiku, ukazuje nám svoj potláčaný hnev. Ukazuje nám to, že je sám v zajatí svojho vlastného nevyriešeného hnevu. Nie je vyrovnaný so svojím intrapersonálnym konfliktom, ktorý sa prejavuje navonok sarkazmom.
PASÍVNO_AGRESÍVNE SPRÁVANIE je prejavom nespracovaného hnevu. Človek nekomunikuje s ostatnými, ktorí sú súčasťou jeho života, ale ani s tými, ktorí sa mu snažia pomôcť situáciu vyriešiť. A práve jeho pasívne správanie, odmietanie komunikácie, participácie na riešení konfliktu spôsobuje, že sa konflikt prehlbuje. Tento spôsobom správanie je snahou potrestať toho druhého. Skrývame sa za to, že nechceme vyvolať hádku, za múdre rozhodnutia v duchu „múdrejší ustúpi“, a pritom vo svojom vnútri prežívame konflikt medzi nezávislosťou od inej osoby a zároveň závislosťou na nej. Poznáme aj tichý hnev, ktorý utápame v alkohole, drogách, uzatváraním sa do seba, izolovaním sa od najbližších, priateľov, nekomunikovaním s osobou, na ktorú sme nahnevaní. Mlčať, keď mám hovoriť, je mojou snahou partnerovi ukázať, že ho nerešpektujem, nevážim si ho a jeho názor ma nezaujíma. Na druhej strane potláčaný hnev škodí nám samým.
ŽIARLIVOSŤ je vnútorný pocit, ktorý nás sprevádza, ak sú naše túžby, potreby, záujmy nenaplnené. Je častým zdrojom vnútorného konfliktu. Túžime po tom, čo majú iní a mylne sa domnievame, že ak to má niekto iný, patrí to aj nám. Náš pocit menejcennosti, závisti, žiarlivosti, mrzutosti za to, že iní sa tešia a my sa trápime, prehlbuje pocit hnevu v nás. Zrelý človek si uvedomuje, že nemusí mať všetko, čo majú iní. Dôležité je, že to, čo má, mu robí radosť a posúva ho vpred. Žiarlivosť je jednoznačne negatívna emócia, ktorá spôsobuje, že nedokážeme rozumne uvažovať. Žiarlivý človek je veľmi vynaliezavý. Svojím správaním spôsobuje nepríjemné pocity tomu, na koho žiarli. Pospíšil (2007, s. 118 – 119) označuje žiarlivú osobu za labilnú, nervóznu, neistú, hysterickú, s pocitom menejcennosti a žiarlivosť za patologický jav.
Zlosťou toho, na koho sme nahnevaní, ohrozujeme, robíme ho zodpovedným za naše pocity, snažíme sa ho umlčať, donútiť ho, aby sa zmenil, potrestať ho našim agresívnym, trestajúcim, bezohľadným správaním, uznať, že jeho hnev je oprávnený.
Skutočný hnev je potrebný. Vtedy sa snažíme inému vyjadriť svoje pocity, komunikovať o veciach, ktoré nás hnevajú, konfrontovať naše postoje s jeho postojmi, niesť zodpovednosť za to, čo cítime v hneve a hľadať riešenia a východiská zo situácie. Hľadáme spôsoby, riešenia, ako sa to vyriešiť dá a nie dôvody, prečo sa to nedá.
HANBA A VINA sa spájajú s potrebou patriť niekam, byť súčasťou nejakej skupiny, kde budeme akceptovaní, milovaní a v bezpečí. To, ako sa správame, úzko súvisí s našimi hodnotami, ktoré si zvnútorňujeme už od detstva. Psychológ Erik Erikson o hanbe napísal: „Pocit hanby predpokladá, že človek je kompletne vystavený, a že si je vedomý toho, že iný sa na neho pozerajú. Človek je viditeľný, avšak nie je pripravený na to, aby bol viditeľným (In Bubák, M., 1999, s. 78).“
Ak v čase dospievania, v období, keď sa naša túžba spolupatričnosti prejavuje najviac, zažijeme pocit hanby, môže to mať v budúcnosti rôzne dôsledky. Záleží to od toho, ako sme sa s hanbou vyrovnali. Ak sme zažili rešpekt od iných v čase nášho poníženia, dokázali sme sa s touto emóciou vyrovnať. Ak sme svoj pocit hanby museli potlačiť a nevenovali tomuto pocitu dostatočnú pozornosť, neskôr sa objavuje ako negatívna emócia, ktorá pramení z nášho pocitu menejcennosti, neschopnosti a poníženia. Ak opäť v dospelosti zažijeme pocit hanby, môže to spustiť deštruktívne reakcie, aby sme sa takémuto pocitu opäť vyhli. Hanba potom vyvoláva opäť emócie ako strach, hnev, túžbu po úspechu a podobne. Zahanbení ľudia môžu byť ustavične v strehu, či niekto neodhalí v interakcii s nimi ich skryté tajomstvá. Takí ľudia sa ľahko nechajú vyprovokovať bez vážnejšieho dôvodu a hnev využívajú ako prostriedok na prežitie. Aj neustála kritika dieťaťa je spôsob, ako vypestovať v človeku nezdravú agresiu. Typické pre deštruktívnu hanbu je mlčanie.
Hanba však nie je len emóciou, ktorá spúšťa negatívne pocity, naopak, je to kontrolka, ktorá nás upozorní na naše hodnoty, na to, že sme prekročili isté spoločenské hranice a sme netaktní.
Vnútorne rozpaky nás nútia zamyslieť sa a odhadnúť správnu mieru nášho správania, ale aj správania sa iných voči nám. Kým hanba nás núti sa skrývať, pocit viny nás núti, aby sme napravili naše správanie voči iným. Či už máme potrebu ospravedlniť sa, alebo urobiť nápravu, vždy naše kroky smerujú k odhaleniu nás samých a k vystaveniu sa zodpovednosti za svoje konanie dobrovoľne.
STRACH je prirodzenou emóciou, ktorá nám pomáha prežiť a chrániť sa pred nebezpečenstvom. Ak pocítime ohrozenie, naše telo reaguje útokom, únikom a niekedy aj strnutím. Strach z neznámeho prežívame už od detstva. Prehnané strachy spôsobujú patológie a narúšajú náš zdravý vzťah s ľuďmi. Na to, aby sme boli intaktnými jedincami, potrebujeme mať sami v sebe poriadok a mať zároveň zdravý odstup od iných.
V prvých fázach mediácie je jednou z najťažších vecí pracovať s emóciami klienta v konflikte. Do plného pohára vodu nenalejeme. Preto treba najprv pohár emócií vyliať, aby sme mohli doňho naliať nový obsah. Nato, aby sme správne pochopili, čo je pre klienta dôležité, čoho sa obáva, čo je pre neho nepríjemné, alebo čo mu spôsobuje radosť, je vhodné sledovať pri rozhovore jeho emócie počas celej mediácie. Za negatívnymi pocitmi a stanoviskami býva často práve neuspokojená základná potreba, ktorá nás núti byť vždy v strehu, v pozícii. Práca s emóciami si vyžaduje empatiu, aby sme dostatočne ovládali komunikačné a mediačné techniky, a to najmä techniky aktívneho počúvania aj v školskom prostredí.
Literatúra:
- BUBÁK, M. 1999. Ľudské vzťahy a komunikácia. Biblický, psychologický a praktický pohľad na vzťahy a komunikáciu medzi ľuďmi a na úlohu slov a emócií v nich. Bratislava: Univerzitné pastoračné centrum.1999. 184 s. (preložené z originálu od Sr. Fran Ferder: Word Made Flesh. Scripture. Psychology and Human Communication, Ave Maria Press, Notre Dame, IN, 1990.)
- MASLOW, A. H. 2000. Ku Psychológii bytia. Bratislava : Persona, 2000. 223 s. ISBN: 80-967980-4-9.
- POSPÍŠIL M. 2007. Řešení konfliktů a stresů. Manipulace v komunikaci aneb jak lépe řešit konflikty, stresy, žít šťastně a odpovědne, posílit svou důstojnost a sebevědomí. Plzeň : vlastný náklad, 2007. 306 s. ISBN 978-80-903529-1-9.
- TRAGALOVÁ, D. 2020. Rodinná mediácia, 2. vydanie. Wolters Kluwer, 2020. ISBN 978-80-571-0200-7.
- TRAGALOVÁ, D.; PRUŽINSKÁ, J.; LABÁTH, V. 2023. Mediátor – odborná príprava mediátora. Wolters Kluwer, 2023. ISBN 978-80-571-0583-1.