V podmienkach slovenského školstva sa riaditeľom školy stáva pedagóg, v ktorom dozrela potreba zmeny. Získané pedagogické skúsenosti ho vedú k presvedčeniu, že disponuje životnými zručnosťami a odbornými spôsobilosťami dôležitými pre zabezpečenie ďalšieho rozvoja školy. Nezanedbateľnou výhodou je, ak má skúsenosti z nižších stupňov riadenia, napr. z pozície zástupcu riaditeľa školy. Na začiatku si zodpovedne pripraví koncepčný plán rozvoja školy, ktorý vychádza z analýzy jej aktuálneho stavu a vlastných predstáv o jej efektívnom riadení a s nadšením sa pustí do jeho plnenia.
Počiatočnú eufóriu z úspešného profesijného postupu po prvom strete s realitou každodenného riaditeľského života vystrieda pochybnosť o správnosti tohto rozhodnutia. Riaditeľ prechádza procesom zosúladenia pracovných povinností tak, aby neboli 24 hodinovou službou škole. Každý deň prináša nové nečakané životné skúsenosti a výzvy. Tie sú neraz tvrdou skúškou odvahy, flexibility a schopnosti nájsť vhodné riešenia problémov. Toto náročné obdobie preverí riaditeľovu sebadôveru a silu počiatočného odhodlania niečo zmeniť. Po hodinách absolvovaných školení z aktuálne platnej legislatívy sa usiluje zorientovať v spleti rôznych zákonov, ktoré ovplyvňujú život školy. Nároky a očakávania nadriadených, podriadených, žiakov a ich rodičov v kontexte aktuálnych podmienok v našom školstve vytvárajú z jeho práce náročný beh na dlhé trate.
Od historicky dôležitého roku 1989, kedy sa v spoločnosti odohrali významné zmeny, ubehne čoskoro 30 rokov. Zdá sa, že už všetci vieme, čo v našich školách nechceme. Ministerstvo školstva má za sebou aj niekoľko pokusov o stanovenie toho, kam sa má slovenské vzdelávanie uberať, napr. Projekt Konštantín ‒ Národný program výchovy a vzdelávania (1994), Projekt Milénium (1999), či aktuálne program Učiace sa Slovensko (2018). Zákonodarca definoval podmienky výberu riaditeľa, jeho kompetencií, dĺžku funkčného obdobia, ktorá sa stala predmetom mnohých odborných diskusií, napr. či sú dve funkčné obdobia riaditeľa dostatočným časom na presadenie zmien a zabezpečenie ich udržateľnosti v ďalších rokoch.
Proces prepojenia teórie s praxou u začínajúceho pedagóga (adaptačné vzdelávanie) má pre jeho ďalšie smerovanie veľký význam. Pod vedením správneho mentora sa jeho proces adaptácie v učiteľskej profesii, ak disponuje potrebnými osobnostnými a odbornými predpokladmi, môže správne naštartovať. Získaním vhodnej podpory napreduje rýchlejšie. Mentor by mal viesť jeho prípravu a realizáciu vyučovacieho procesu tak, aby zistené nedostatky boli pre neho motiváciou pre sebazdokonaľovanie, mala by sa rozvíjať jeho schopnosť objektívneho sebahodnotenia, ktorá neznižuje jeho sebadôveru a neodrádza ho od pôvodného zámeru pracovať v školstve. Ak je v tomto vzťahu aj osobnostné prepojenie, dochádza k dôležitému zdieľaniu vlastných skúseností, ktoré sú obohatením pre obe strany.
Ako je to u začínajúceho riaditeľa? Sú absolvované vzdelávacie aktivity dostatočnou podporou štátu pre vykonávateľov všetkých plánovaných zmien v našich školách? Dovolíme si zapochybovať. Cieľom každej realizovanej kontroly z rôznych oblastí riadenia školy je predovšetkým hľadanie nedostatkov. Odborníkov, špecialistov na oblasť kontroly je určite dosť. Vážnym problémom je však nedostatočný počet odborníkov z praxe, ktorí by boli riaditeľovi nápomocní pri plnení náročnej misie ‒ budovaní učiacich sa škôl. Potreba až nevyhnutnosť školských psychológov, špeciálnych pedagógov, asistentov učiteľa na každej škole je už roky nevypočutá. Pridáva sa k nej potreba navýšenia administratívnych pracovníkov a spolupracujúcich odborníkov pre oblasť práva, BOZ, registratúry atď.
Pre rýchlejšie presadzovanie zmien v našich školách však treba viac. Nemali by sme sa spoliehať na to, že za rozhodnutím stať sa riaditeľom je iniciatívny jednotlivec, ktorý, ak mu nevyhovujú podmienky, sa predsa môže slobodne rozhodnúť a prenechať miesto ďalším. Aj to je jeden z dôvodov, prečo slovenské školstvo stagnuje a neposúva sa ďalej rýchlejšie. Možno by stálo za zváženie pozrieť sa na začínajúceho riaditeľa ako na začínajúceho pedagóga. Starostlivosť o jeho rast by sa nemala zúžiť iba na poskytovanie funkčného vzdelávania, ktoré je neraz iba množstvo teórie bez prepojenia na reálnu prax. Mal by sa klásť väčší dôraz na prípravu kvalitných školských odborníkov ‒ koučov, ktorí by individuálne pracovali s riaditeľom priamo v škole, hlavne v prvých rokoch. Proces koučovania by mu mal pomôcť odlíšiť podstatné od nepodstatného, nastaviť proces riadenia zmeny, určenia vízie, či naplánovania ďalších dôležitých krokov. Participáciou pri riešení konkrétnych problémov v podmienkach danej školy by takýto odborníci získali dôležité skúsenosti, ktoré by mohli byť použité pri nastavovaní vzdelávania riaditeľov tak, aby bolo čo najefektívnejšie. Kouč by v tomto procese neplnil úlohu kontrolóra, ale podporovateľa jednotlivca tak, aby napredoval odborne, ale aj ľudsky.
Skvalitnenie procesu prípravy riaditeľov ‒ lídrov, ktorí zapália, ale sami nevyhasnú pod tlakom neprimeraných požiadaviek a spoločenského nedocenenia, by malo byť dôležitým pilierom pri budovaní základov učiacich sa škôl, ktoré budú priateľské k našim deťom.