Hra je pre dieťa predškolského veku významnou činnosťou. Spravidla je charakterizovaná ako jeho hlavná činnosť. Jej spontánnosťou, symbolickosťou, ale aj prvkami fantastickosti sa vytvárajú priaznivé podmienky pre rozvoj osobnosti dieťaťa. Hra umožňuje primerané a žiaduce pôsobenie na perceptuálno-motorický, kognitívny a citovo-sociálny vývin osobnosti. Podstata hry spočíva v tom, že vychádza z možností dieťaťa, je pre ne prirodzene zvládnuteľná a podporuje jeho psychickú rovnováhu. Hra má spoločenskú podstatu. Je determinovaná špecifickým prostredím, je odrazom okolitej skutočnosti. Pomáha poznávať spoločenské prostredie, formovať sociálne vzťahy a postoje prostredníctvom primeranej sociálnej komunikácie.
V edukačnom procese plní hra funkciu prostriedku, ale aj metódy pre rozvoj intelektuálnych schopností, formovanie a rozvíjanie zručností a návykov. V neposlednom rade hra pôsobí aj na formovanie vzťahu k sebe samému, k ostatným deťom a ľuďom, ale vo všeobecnosti aj k širšiemu prírodnému a spoločenskému životu.
Hra ako výchovný prostriedok má svoje základné znaky:
- umožňuje dieťaťu uplatniť svoju osobnosť a riadiť svoju činnosť podľa vlastných schopností a možností,
- napĺňa dieťa radosťou,
- aktivizuje kladné city,
- vytvára vhodný priestor pre formovanie prosociálneho správania a empatie,
- prináša uspokojenie a vyrovnanosť,
- podporuje učenie dieťaťa,
- upevňuje dosiahnutú úroveň všetkých štruktúr osobností dieťaťa a rozvíja jeho zdravé sebavedomie,
- jej zmyslom nie je nejaký cieľ, výsledok, ale zážitok,
- je vývinovou potrebou, ale zároveň prejavom úrovne rozvoja osobnosti dieťaťa,
- prostredníctvom hry dieťa poznáva život a vytvára si k nemu vzťah,
- hra vytvára podmienky pre humanizáciu vo vzťahu k ostatným deťom aj dospelým.
Hru chápeme ako fyzickú alebo psychickú aktivitu, ktorej cieľom je uvoľnenie, pobavenie jedinca.
Historický vývin názorov na hru
Hry boli známe už v období antického staroveku, boli spojené s náboženstvom a kultom bohov. Už v starom Ríme sa hra stala priamou súčasťou výchovy a vzdelávania mladých Rimanov a súkromné školy, ktoré im poskytovali elementárne vzdelanie, niesli názov „lidi“ − hry. Platón v spisoch Ústava a Zákony vytvoril výchovný systém, v ktorom odporúčal, aby deti vo veku 3 až 7 rokov z určitého spoločenského okruhu boli vychovávané v chrámoch, kde sa učili hrať, tancovať a spievať pod dozorom vybraných žien. Platón medzi prvými upozornil na pedagogickú hodnotu hry. Na jeho myšlienky nadväzoval aj jeho žiak Aristoteles. Podľa neho majú deti v hrách napodobňovať rôzne práce, ktorými sa budú v dospelosti zaoberať. Hru považoval za najvhodnejšiu činnosť pre deti. Tvrdil, že deti potrebujú pohyb a hru. Jeho názory sú obsiahnuté v spisoch Politika a Nikomachova etika. Hoci sa stredoveké učenie opieralo najmä o dril, aj stredovekí myslitelia venovali hre pozornosť. Odporúčali učiteľom, aby deti učili čítať a počítať hrovým spôsobom.
Ponímanie hry v diele J. Á. Komenského
„Všetko závisí od začiatku.
Ako sa položia základy,