ANALÝZA SYSTÉMOVÝCH PRÍSTUPOV A ZMIEN
Miloš Cambel nebol vo svojej dobe výnimočnou postavou. Učiteľ z okolia Banskej Bystrice, člen malej a v celoštátnom meradle takmer nepovšimnutej Slovenskej národnej strany, funkcionár spolkov, predseda miestnej odbočky ľudáckej strany. Napriek tomu jeho životná dráha odráža mnohé z rozporov, ktorými žila slovenská spoločnosť v prvej polovici 20. storočia. Muž s komplikovanou predvojnovou minulosťou sa v roku 1944 postavil na čelo ozbrojenej skupiny vysokoškolákov a v hodnosti kapitána strážil veliteľstvo povstaleckej armády až do nemeckého zajatia.
Miloš Cambel nebol vo svojej dobe výnimočnou postavou. Učiteľ z okolia Banskej Bystrice, člen malej a v celoštátnom meradle takmer nepovšimnutej Slovenskej národnej strany, funkcionár spolkov, predseda miestnej odbočky ľudáckej strany. Napriek tomu jeho životná dráha odráža mnohé z rozporov, ktorými žila slovenská spoločnosť v prvej polovici 20. storočia. Muž s komplikovanou predvojnovou minulosťou sa v roku 1944 postavil na čelo ozbrojenej skupiny vysokoškolákov a v hodnosti kapitána strážil veliteľstvo povstaleckej armády až do nemeckého zajatia.
Miloš Cambel sa narodil 14. júna 1901 do mnohopočetnej rodiny v Slovenskej Ľupči. Napriek nie celkom utešeným rodinným pomerom dokázal získať stredoškolské vzdelanie. Po štyroch rokoch gymnázia prestúpil v roku 1916 do Banskej Bystrice na učiteľský ústav. Počas jeho štúdia sa skončila 1. svetová vojna a Slovensko sa začlenilo do Československa.[1]
Ako učiteľ prestriedal počas medzivojnového obdobia niekoľko ľudových či meštianskych škôl. Od rodnej Slovenskej Ľupče (1920 – 1923), cez neďaleký Hiadeľ (1924), Čierny Balog (1925 – 1928), Banskú Bystricu (1928 – 1932), Sásovú (1932 – 1936) či Rudlovú (1936 – 1947).[2]
Miloš Cambel bol nielen aktívny ako pedagóg, ale aj ako politicky činná osoba. Bol členom Slovenskej národnej strany, ktorá v medzivojnovom období hájila predovšetkým predstavy slovenských evanjelikov. V rámci celoštátneho meradla však bola bezvýznamná a v československom parlamente len počas niektorých volebných období ju hájil vždy maximálne len jeden jej poslanec. Cambel pravidelne za stranu vystupoval na manifestáciách v blízkosti svojho pracoviska. V druhej polovici tridsiatych rokov bol dokonca okresným tajomníkom SNS v okrese Banská Bystrica.[3] Predstavitelia strany sa podobne ako ich silnejší partner HSĽS priklonili k autonómii Slovenska. Časť vysokopostavených členov oboch strán neváhala na dosiahnutie tohto cieľa siahnuť aj ku krajným krokom. V prípade SNS rozbúril vody počas tridsiatych rokov proces s jej členom Ľudovítom Bazovským. Ten sa pokúsil o založenie orgánu s názvom Slovenská národná rada, ktorý mal podľa jeho predstáv reprezentovať záujmy Slovákov. Na schôdzke zo 6. augusta 1933, kde sa o vzniku tohto orgánu diskutovalo, sa objavil aj Cambel. V súdnom procese, ktorý neskôr s Bazovským prebiehal, napokon vystupoval ako svedok. Proces nakoniec v dôsledku udalostí konca tridsiatych rokov vyšiel nazmar. Nie je známe, či, resp. aké dôsledky z účasti na Bazovského aktivitách plynuli priamo pre Cambela.[4]
Miloš Cambel nebol len politicky činný. Venoval sa aj kultúrnym či osvetovým aktivitám. Ešte počas učiteľského pôsobenia v Čiernom Balogu bol funkcionárom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Spolok, založený ešte pred prvou svetovou vojnou, sa zameriaval na zhromažďovanie a sprístupňovanie predmetov umeleckej, kultúrnej či duchovnej hodnoty.[5] Počas tridsiatych rokov 20. storočia Cambel najprv založil a následne aj predsedal jednému z odborov Slovenskej evanjelickej jednoty.[6]
Druhú veľkú politickú zmenu priniesol koniec tridsiatych rokov. Prijatím Mníchovskej dohody, vyhlásením Slovenského štátu a okupáciou Čiech a Moravy zaniklo medzivojnové Československo. Slovenská národná strana, ktorej reprezentantom bol aj Cambel, bola vynútene včlenená pod štátostranu, ktorá niesla názov Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ). Cambel sa ako predstaviteľ miestnej elity vo funkcii vládneho komisára postavil do vedenia obce, bol tiež predsedom odbočky HSĽS – SSNJ v Rudlovej.[7] Napriek jeho funkcii nie sú známe konkrétne Cambelove postoje k ľudáckemu režimu. Známy je však jeho podiel na aktivitách, ktoré mali vyústiť v obnovenie Československa.
V júni 1944 zostavil malú skupinu študentov, ktorú cvičil na ozbrojený boj. Skupina bola tesne pred vypuknutím Slovenského národného povstania vyzbrojená a absolvovala aj výcvik so zbraňami. Táto zložka tvorila základ tzv. Vysokoškolského strážneho oddielu (ďalej len „VŠO“).[8] Z poverenia veliteľa povstaleckého vojska Jána Goliana sa Cambel stal v septembri 1944 v hodnosti kapitána veliteľom VŠO.[9] Útvar väčšinovo zložený z vysokoškolákov plnil strážne úlohy v blízkosti velenia povstaleckého vojska, ktoré bolo premenované na Veliteľstvo československej armády na Slovensku. Príslušníci VŠO boli aj súčasťou sprievodu oboch povstaleckých veliteľov Rudolfa Viesta a Jána Goliana v čase, keď boli obaja v Pohronskom Bukovci zaistení nemeckými vojenskými jednotkami.[10] Zajatiu neunikol ani Cambel.[11] V okolí vrchu Prašivá padol 2. novembra 1944 do nemeckých rúk. Po krátkom väznení v Banskej Bystrici bol 18. novembra toho istého roku deportovaný do zajateckého tábora Altenburg.[12]
Mal šťastie a útrapy zajatia prežil. Po návrate do obnoveného Československa sa vrátil späť za katedru. Po krátkom pokračovaní učiteľskej dráhy v Rudlovej sa stal riaditeľom národnej školy v Banskej Bystrici. Zomrel 14. novembra 1958 v Banskej Bystrici. [13] Pripomienka na Cambela, ako aj oddiel, ktorý viedol počas komunistickej totality, ustúpila do úzadia, výnimkou bolo stretnutie ešte žijúcich účastníkov pri 25. výročí vypuknutia SNP. Z tohto stretnutia pochádza aj pamätná tabuľa, ktorá sa dodnes nachádza na stene donovalského Športhotela, kde bol VŠO dislokovaný. Čestnejšie miesto v dejinách slovenského protifašistického odboja zaujal VŠO vrátane jej veliteľa až po roku 1989.[14]
[1] Kolektív autorov. Slovenský biografický slovník (A-D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 362.
[2] Kolektív autorov. Slovenský biografický slovník (A-D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 362.
[3] Aj bansko-bystrický okres stojí verne za Rázusom. Národnie noviny. 1936, roč. 67, č. 48, s. 2.
[4] ŠRÁMKOVÁ, Angelika. „Nezlomný rodák slovenský“ – Proces s Ľudovítom Bazovským a spol. In: BYSTRICKÝ, Valerián – ROGUĽOVÁ, Jaroslava (eds.). Storočie procesov – Súdy, politika a spoločnosť v moderných dejinách Slovenska. Bratislava: Veda, s. 82 – 92. ; „Bazovský toho toľko natrepal, že z toho mohol byť človek janek“. Slovenský deník. 1935, roč. 18, č. 274, s. 4.
[5] Noví členovia Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Časopis múzeálnej slovenskej spoločnosti. 1928, roč. 20, č. 2, s. 68. ; Založenie odboru S. E. J. Evanjelický posol zpod Tatier. 1930, roč. 20, č. 7, s. 2.
[6] PECNÍK, Ján – SKLENKA, Vladimír. Sásová a Rudlová. Banská Bystrica : Centrum pre rozvoj cestovného ruchu, 1969, s. 112.
[7] Súdny ústredný oznamovateľ. 1941, roč. 51, č. 3, s. 8. ; Menovanie predsedov miestnych organizácií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podľa zák. č. 215/1942 Sl. z. . Organizačné zvesti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. 1943, roč. 4, č. 3, s. 8. ; PECNÍK, Ján – SKLENKA, Vladimír. Sásová a Rudlová. Banská Bystrica : Centrum pre rozvoj cestovného ruchu, 1969, s. 74.
[8] Kolektív autorov. Slovenský biografický slovník (A-D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 362.
[9] CHOVAN, Július. Vysokoškolský strážny oddiel. Bratislava : Vysoká škola ekonomická, 1969, s. 18.
[10] PECNÍK, Ján. Spomienky spred tridsiatich rokov. Rodina a škola. 1975, roč. 22, č. 2, s. 56.
[11] VÁROŠ, Milan. Generálmi aj vo chvíli smrti. Život. 1991, roč. 41, č. 19, s. 26.
[12] Kolektív autorov. Slovenský biografický slovník (A-D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 362.
[13] Výnos Povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 8. februára 1949. Školské zvesti. 1949, roč. 5, č. 5, s. 153. ; Kolektív autorov. Slovenský biografický slovník (A-D). Martin : Matica slovenská, 1986, s. 362.
[14] Vysokoškoláci – partizáni. Pravda. 1969, roč. 50, č. 198, s. 2.