Medzi trestom a nutnosťou: previerky zamestnancov školskej správy v roku 1945

Školstvo medzi zmenou a kontinuitou

Politické zmeny 20. storočia zanechali nezmazateľnú stopu na stave školstva. Z hľadiska ideového smerovania zažilo školstvo na Slovensku výrazné zmeny v roku 1918, 1939, 1945, 1948 a neposlednom rade aj v roku 1989. Dopad týchto zmien sa odrazil aj v personálnej skladbe všetkých druhov škôl a školských zariadení, nehovoriac o ďalších školských zamestnancoch a úradníkoch. Inak tomu nebolo ani v roku 1945, po obnovení Československej republiky.

Právny rámec preverovania: nariadenia SNR z roku 1945

Od začiatku povojnového obdobia existovala verejne deklarovaná požiadavka vyrovnať sa s dedičstvom ľudáckeho režimu. Oblasť školstva s jej výrazným dopadom na výchovu a vzdelávanie mladej generácie mala byť jedným z hlavných miest, kde sa ono „vyrovnávanie“ malo realizovať. V tomto procese sa však zároveň zrážalo hneď niekoľko na prvý pohľad protichodných predstáv. Pochopiteľná snaha o potrestanie tých, ktorí sa viac alebo menej otvorene podieľali na aktivitách ľudáckeho režimu, sa stretávala s faktormi ako nutnosť zabezpečiť dostatočnú odbornosť učiteľov a ďalších školských zamestnancov, dôležitosť zabezpečenia riadneho chodu vyučovacieho procesu či otázka nejednoznačnosti politických aktivít výrazného počtu pedagógov a ďalších osôb, ktoré sa pohybovali v oblasti školstva. Ako sa napríklad dalo zhodnotiť politické pôsobenie učiteľa, ktorý niekoľko rokov fungoval v štruktúrach Hlinkovej gardy, no v auguste 1944 sa na strane povstalcov zapojil do Slovenského národného povstania?

Podobné otázky sa neobjavovali len v rezorte školstva, ale aj v ďalších oblastiach štátneho, resp. verejného sektoru. Právne tento proces upravovali dve nariadenia Slovenskej národnej rady. Už 25. mája 1945 bolo vydané nariadenie č. 44/1945, túto úpravu nahradilo 25. augusta o čosi dokonalejšie nariadenie SNR č. 99/1945. Obidve nariadenia boli v princípe rovnaké, riešili formu preverovania štátnych zamestnancov. Cieľom bolo prepustiť osoby maďarskej a nemeckej národnosti, ako aj ľudí, ktorí boli označení za tzv. kolaborantov. V prípade osôb maďarskej a nemeckej národnosti boli kľúčovými faktormi na určenie národnosti používaný jazyk či priznaná národnosť pri poslednom sčítaní ľudu v roku 1940. Výnimka z tohto pravidla bola umožnená len takej osobe „ktorá sa vždy hlásila k demokratickému a protifašistickému smeru alebo sa zúčastnila na boji proti fašizmu alebo zradcom...“. Nariadenie ďalej definovalo okruh činností, ktoré by sa dali považovať za „fašistické“ alebo „kolaborantské“. Vzťahovalo sa to na človeka, ktorý napríklad „dobrovoľne a iniciatívne sa zúčastňoval na práci v organizácii HG, HM, HSĽS...“ alebo „dobrovoľne a iniciatívne sa exponoval za víťazstvo Nemecka...“. Tieto aktivity však teoreticky mohli byť vyvážené činnosťami ako účasť v „československom, spojeneckom alebo v partizánskom vojsku“ či podpora osôb, ktoré boli „uväznené alebo ohrozené dôsledkom národnej, politickej či rasovej perzekúcie“.^[1]

Preverovacie komisie: zloženie, postup a kritériá

Posúdenie činnosti z obdobia rokov 1938 až 1945 bolo v kompetencii tzv. preverovacích komisií. Išlo o 5-členné senáty zostavené z vopred preverovaných osôb, ktoré mohli na základe rozličných dokumentov rozhodnúť o ponechaní v službe, preložení na iné služobné miesto, znížení platového výmeru či rovno prepustení zo školských služieb.^[2]

Uchádzači o ďalšie pôsobenie v školstve spravidla vopred museli vyplniť pomerne podrobný dotazník s otázkami na margo ich postojov, ale aj pôsobenia až do skončenia druhej svetovej vojny. Jeho pochopiteľnou súčasťou bola otázka členstva v organizáciách ľudáckeho či nacistického režimu, ďalej politické postoje spred Mníchovskej dohody. V prípade finančných pomerov komisiu najviac zaujímalo to, či daná osoba počas vojny nezbohatla kvôli príklonu k ľudáckemu režimu, napríklad aj vďaka arizácii židovského majetku. Napokon tu bola otázka účasti na protifašistickom odboji či samotnom Slovenskom národnom povstaní. Ako už bolo uvedené skôr, tento aspekt mohol vyvážiť do určitej miery aj aktívne členstvo v politických stranách a organizáciách nedemokratických režimov z rokov 1938 až 1945. Komisia mohla vyhodnotiť informácie z dotazníka, danú osobu si mohla pozvať k vyjasneniu podrobností, mohla tiež v tejto súvislosti vypočuť svedkov a podobne. Na základe získaných informácií vyriekla niektoré zo skôr uvedených stanovísk.^[3]

Konkrétne prípady: od Dominika Tatarku po Bela Letza

Dotazníky, zápisnice, uznesenia preverovacích komisií sa dochovali v stovkách kusov. Obsahujú často mená, ktoré buď v tom období už boli u verejnosti pomerne známe, ale čas ich slávy mal ešte len prísť. Pedagógom, ktorý sa o pôsobenie v školstve uchádzal aj po vojne, bol spisovateľ, po roku 1948 podporovateľ a neskôr odporca komunistického režimu, Dominik Tatarka. O jeho osude rozhodovala preverovacia komisia 6. júla 1945. Tatarka v tom čase už nesedel za katedrou, ale pracoval ako úradník Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu, ba čo viac, uverejnených mal niekoľko prozaických diel. Tatarka nemalú časť rokov 1938 a 1939 strávil na univerzite v Sorbonne. Po návrate na Slovensko sa zamestnal ako gymnaziálny profesor v Turčianskom Sv. Martine. Pokiaľ išlo o aktivity v prospech ľudáckeho režimu, Tatarka sa zmienil o tom, že „raz viedol deti na prechádzku v rámci HM“.^[4] O niečo bohatšie hodnotil vlastnú odbojovú činnosť. V dotazníku uviedol, že bol partizánom, členom Okresného národného výboru v Turčianskom Sv. Martine, ale aj pracovníkom povstaleckého Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu. Na základe získaných poznatkov komisia rozhodla ponechať Tatarku na pôvodnom pracovnom mieste.^[5]

Trochu odlišný prípad mal jazykovedec Belo Letz. Podľa vlastného dotazníka mal byť v čase Mníchovskej dohody profesorom na reálnom gymnáziu v Žiline, počas vojny pôsobil na Ministerstve školstva a národnej osvety ako hlavný školský inšpektor pre stredné školy. V otázkach ohľadom politického pôsobenia v prospech ľudáckeho režimu sa vyjadril záporne, teda nemal byť členom zložiek ako Hlinkova garda, Hlinkova slovenská ľudová strana a podobne. Jeho publikačná činnosť ostávala na úrovni jazykovedných prác. Po vojne prešiel do služieb Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu. Zdanlivo bezproblémová kariéra by naznačovala ďalšie nerušené pokračovanie v školských službách. Nebolo to však tak. Komisia 6. júla 1945 rozhodla formálne o prepustení Bela Letza zo služieb povereníctva a zároveň o jeho znovuprijatí opäť na učiteľské miesto. Svoje rozhodnutie komisia odôvodnila aj tým, že povýšenie na pozíciu inšpektora získal počas vojny, navyše, podľa interných šetrení mal z inšpektorskej pozície vyšetrovať postoje študentov voči ľudáckemu režimu.^[6]

Medze systému a opakované previerky

Akokoľvek chvályhodné úsilie o prepustenie osôb, ktoré politicky napomáhali ľudáckemu režimu, ostro narážalo na realitu. O nutnosti udržať školstvo v chode sme už písali vyššie, uchádzači o pokračovanie v školstve hrali často o svoju existenciu a nedá sa teda vylúčiť, že v dotazníkoch bagatelizovali svoju činnosť v prospech ľudáckeho režimu alebo naopak, nadhodnocovali vlastnú odbojovú činnosť. Vzhľadom na krátkosť uplynutej doby ani jednotlivé komisie nemuseli zistiť všetky informácie o pôsobení jednotlivých posudzovaných osôb. Do tohto spektra môžeme zahrnúť aj aspekt známostí, ktorý mohol človeku skôr pomôcť. Inde naopak snaha o pomstu mohla ústiť v prísnejší trest.

Samostatnou kapitolou sú potom osudy členov príslušných komisií, ktorí mali na konte niekoľko „zakopnutí“ spred roku 1945. Ondrej Pavlík, povereník a zároveň predseda preverovacej komisie pri Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu, počas vojny vstúpil do Hlinkovej gardy a krátko sa zúčastnil kurzu Hlinkovej mládeže. Je však pravdou, že do gardy vstúpil v čase, kedy bolo členstvo v nej povinné a z kurzu HM po týždni odišiel. Neskôr sa zúčastnil odbojových aktivít, ako aj samotného Slovenského národného povstania.^[7] Podobným vývojom prešiel predseda jedného zo senátov, ktoré vznikali pri povereníctve, Karol Rebro. Ešte pred vojnou na štúdiách v Taliansku sa stal členom združenia fašistických študentov, počas vojny mu v tlači vyšiel článok pod názvom Riešenie židovskej otázky na poli hospodárskom inde a u nás. Aj on sa napokon zapojil do povstania.^[8]

Neubehlo veľa rokov a previerky sa zopakovali. Tentokrát už úplne pod taktovkou komunistického režimu a mnohí sa z role posudzovateľov presunuli do role posudzovaných. Samotné preverovanie štátnych zamestnancov (školstvo nevynímajúc) sa počas rokov 1948 až 1989 vrátilo ešte niekoľkokrát.