Rizikami deficitu, nedostatku pochvál a odmien sú dnes stovky ba tisíce jedincov, ktorí trpia komplexom menejcennosti. Ten sa prejavuje v rôznych podobách, pričom zreteľným výsledkom sú zvýšené neurastenické, psychastenické a iné ochorenia, ktoré sú diagnostikované v psychologických poradniach a lekárskych ambulanciách. Kompenzačné mechanizmy komplexu menejcennosti nemajú vždy harmonický priebeh a tak kompenzácia sa uberá práve tým najmenej želaným smerom. V svojej podstate čím je frustrácia z nedostatku ocenenia a pochvaly hlbšia tým viac kompenzačné mechanizmy prekračujú rovinu bežného pochopenia. V tom tkvejú korene odborného psychologického poznania dôležitosti pochvaly a ocenenia, ktoré hrajú významnú rolu pri utváraní sebavnímania a sebahodnotenia. Mnohokrát aj najtraumatizovanejšieho jedinca, ktorý trpí nedostatkom lásky, pozornosti, citu, pochopenia, porozumenia, pochvaly či ocenenia zaradíme medzi agresívnych a necitlivých jedincov, bez toho aby sme sa snažili takémuto dieťaťu porozumieť a dať mu priestor pre nadobudnutie pocitu pozitívnej hodnoty.

Učiteľ má v tomto napĺňaní poslania pedagogického majstrovstva veľkú moc. O tom akú bude mať vyučovací proces podobu, či bude pre dieťa nepríjemnou súčasťou života, alebo sa stane priestorom pre rozvoj a potešenie, rozhoduje učiteľ, ktorý je v interakcii s deťmi častokrát časovo viac ako mnohí rodičia. V inštitucionálnej výchove a vzdelávaní je rozhodujúcim činiteľom práve jeho osobnosť. Svojim pedagogickým prístupom pôsobí na žiakov a vychováva z nich plnohodnotné osobnosti. V prvom rade však on sám musí byť kvalitným jedincom. Je dôležité, aby učiteľ bol zrelou autentickou, tvorivou, slobodnou, zodpovednou, všestrannou a celistvou osobnosťou.

Okrem lásky k deťom sa však od učiteľa vyžaduje profesionalita, láska k vlastnej práci, odborná psychologická a pedagogická znalosť a v neposlednom rade schopnosť tieto kvality implemen