V súčasných demokratických podmienkach je dominantným hráčom v oblasti školskej politiky štátu rezort školstva. Aj keď školské orgány fungovali aj v období komunistického režimu, ministerstvá podliehali častejšej a niekedy aj prísnejšej kontrole komunistickej strany. Strana pôsobiaca ako štátostrana formovala politické rozhodnutia, ktoré sa pretvárali do právnych noriem rôznej záväznosti. Rezort školstva bol v tomto kontexte zodpovedný za vykonávanie vôle straníckych orgánov.

Základné smerovanie straníckej politiky určovali uznesenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Závery z jeho rokovaní mali záväzný charakter pre všetky nižšie stranícke orgány a pre členov týchto orgánov, ktorí boli povinní ich implementovať. Platilo to aj pre najvyšší stranícky orgán na Slovensku – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS^[1]), ktorý sa 18. marca 1965 zaoberal predovšetkým spôsobmi realizácie predchádzajúcich uznesení ÚV KSČ. Pred zasadnutím obdržali členovia ÚV KSS dokument s názvom Zpráva o postupe realizácie uznesenia ÚV KSČ o úlohách ďalšieho rozvoja školstva a výchovy mládeže na Slovensku, ktorý obsahoval množstvo zaujímavých štatistických ukazovateľov o stave školstva a návrhoch na jeho ďalší vývoj. Pri analýze materiálu môžeme pochopiť, ako stranícke orgány vnímali tému školstva a vzdelávania.^[2]

Na úvod autori dokumentu predstavili plány straníckych orgánov na roky 1965 až 1970, pričom najväčšie zmeny sa predpokladali v oblasti vysokého školstva. Na úrovni stredného školstva sa plánovali zásadné zmeny v stredných všeobecnovzdelávacích školách (SVŠ), kde sa očakával nárast počtu žiakov z 39 470 (v roku 1965) na