Problematika cestovných príkazov je legislatívne upravená v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Zákonník práce“) a v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“).

Príkaz na vykonanie služobnej cesty

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí: miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. Toto určenie je pre zamestnanca záväzné. Zamestnanec môže vykonať pracovnú cestu len tým spôsobom, ako mu to určil zamestnávateľ v príkaze na vykonanie pracovnej cesty.

Na zákonnú úpravu týkajúcu sa vyslania zamestnanca na pracovnú cestu a určovania podmienok pracovnej cesty zamestnanca v príkaze na vykonanie služobnej cesty sa v praxi vzťahuje nie jeden, ale množstvo problémov.

Ide predovšetkým o to, kto a kedy je povinný určiť zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podmienky tejto cesty, aké podmienky sú zákonom o cestovných náhradách ustanovené ako povinné, či je potrebné podmienky určovať písomnou formou alebo stačí ústna forma určenia p