Prokrastinácia (anglicky procrastination) pochádza z latinského slovesa procrastinare – kombinácia príslovky pro, ktorá implikuje pohyb dopredu, smerom k niečomu a „crastinus“ vo význame patriaci k zajtrajšku (DeSimon, 1993, In Ferrari, Johnson, McCown, 1995). Ide o odkladanie povinností, úloh na neskôr, odďaľovanie rozhodnutia a práce. Môže ísť aj o nesúlad medzi pôvodným zámerom a výsledným správaním. Sprievodným pocitom môže byť aj úzkosť z nesplnenej úlohy, pocit viny, zníženie výkonu. Výsledkom môže byť subjektívny diskomfort –„mal by som..., ale nechce sa mi“.
Príklad:
Schouwenbur a Lay (1995, In Baranovská 2021) - prokrastinácia v školskom prostredí: príprava písomných úloh v posledný možný deň; oprava testov na poslednú chvíľu; mrhanie časom, ktorý treba na prípravu na hodinu, poradu, tým, že učiteľ, resp. riaditeľ robí niečo iné; odďaľovanie začiatku činnosti zbytočnými aktivitami, ktorými si odôvodňuje, že ak ich vykoná, potom sa už bude môcť venovať určenej úlohe, napr. trávenie času na sociálnych sieťach; kontrolovanie e–mailov; čítanie časopisov; upratovanie; usporadúvanie vecí na pracovnom stole; pozeranie televízie; umývanie riadu.
Podľa Burinovej (2021) je prokrastinácia mechanizmus, pomocou ktorého človek zápasí s úzkosťou spojenou s rozhodovaním, so začatím a dokončením