Psychológovia sa zhodujú v názore, že zdravá a normálna osobnosť je autoregulovaná, má adekvátnu autopercepčnú schopnosť, sebacit, sebadôveru, zdravé sebavedomie a je schopná autonómneho riešenia väčšiny svojich problémov.
Sebareflexia predstavuje schopnosť identifikovať minulé chyby, vyhnúť sa nedostatkom v spôsobe správania a pracovať na kultivovaní komunikácie, pričom práve tento aspekt predstavuje dosť problematickú zložku sebarozvoja, čo mnohokrát vnímame aj v pedagogickej praxi.
Učiteľ musí rátať s tým, že sa v rôznej podobe stretne s kritikou svojich žiakov, v neposlednej miere aj ich rodičov či kolegov. Preto je dôležité, aby kritiku prijímal vždy otvore s dopredu zvnútorneným spôsobom, v zmysle efektívnej komunikačnej edukácie.
Sebareflexia umožňuje kritický pohľad na seba, napomáha zbaveniu sa chýb, ktoré by jedinec v priebehu svojho konania možno ani nepostrehol, ale do značnej miery by boli čitateľné inými ľuďmi, ktorí s ním spolupôsobia. V praxi sa stáva, že jedinec sa uchyľuje k nesprávnym schémam, nehľadá spätné väzby a zvlášť nie tie, ktoré by mohli ohroziť jeho sebavedomie, sebaponímanie a sebahodnotenie.