Existuje množstvo rôznych definícií konfliktu. „Konflikt nastáva vtedy, keď si jedna alebo viaceré strany uvedomia nárok na tú istú vec, alebo si uvedomia, že majú iný názor na situáciu, o ktorej diskutujú, alebo sú do nej vtiahnutí“ (Bednařík, 2001). Slovo konflikt pochádza z latinského slova „conflictus“, teda zrážka, hádka, rozkol, nezhoda. Všeobecne možno povedať, že ide o zápas minimálne dvoch strán, ktorého podstatou je vnímanie nezlučiteľných cieľov. V konflikte teda možno povedať, že dochádza k stretu protichodných potrieb, predstáv, záujmov a postojov strán.
Slovo konflikt v ľuďoch vyvoláva predovšetkým negatívne pocity. Konflikt má však aj svoju pozitívnu stránku. Môže človeka v dobrom posunúť dopredu. Posilniť jeho rast, prinútiť ho vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, zamyslieť sa nad sebou, nad svojimi prioritami, postojmi, cieľmi. Je na každom jednotlivcovi, či ku konfliktu pristúpi negatívne, alebo pozitívne. Medzi pozitíva konfliktu, ak je riešený správne, patrí: konflikt uvoľňuje tvorivý potenciál človeka, núti nás hľadať nové riešenie, zamyslieť sa nad vzniknutou situáciou, príčinami jej vzniku, pri riešení konfliktov sa dosahujú zmeny (postojov, správaní, konaní každej strany), vyčisťuje a uvoľňuje sa atmosféra, navodzuje sa stav „nového začiatku“.
Väčšina konfliktov medzi žiakmi vzniká spontánne, má impulzívny charakter a je sprevádzaná výraznými emóciami.
Mnohé konflikty vznikajú preto, že žiaci si neosvojili zručnosť riešenia konfliktov a pri rozhodovaniach sa spoliehajú na dospelé autority. Známky v žiackej knižke, na EduPage, poznámky, neustále očakávania dospelých (učiteľov, rodičov) smerom k dieťaťu spôsobujú závislosť dieťaťa na tom, či niečo zvládlo alebo nie a do akej miery. Rôzne formy príkazov, zákazov, trestov ich nevedú k prevzatiu zodpovednosti za svoje správanie. Takáto forma pasívneho rozhodovania znamená prijímanie akýchkoľvek informácií bez toho, aby sa deti naučili samostatne sa rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje správanie.
V konfliktoch a nepríjemných situáciách často reagujeme rôznymi spôsobmi, ktoré sa môžu zoskupiť do dvoch hlavných kategórií: útek a útok. Tieto reakcie sú prirodzené a môžu byť podmienené osobnými skúsenosťam