Koncept nenásilnej komunikácie vznikol vďaka štyridsať rokov trvajúcemu horlivému výskumu psychológa, učiteľa, mediátora a zakladateľa Centra nenásilnej komunikácie Marshalla B. Rosenberga, žiaka Carla Rogersa. K jeho celoživotnej misii ho okrem práce jeho učiteľa Rogersa inšpirovali zážitky z mládežníckych rokov. Vyrastal v Spojených štátoch amerických v období antisemitizmu a rasových konfliktov. Neraz bol svedkom rôznych foriem násilia nielen v škole, ale aj kdekoľvek na ulici. Zrejme to ho priviedlo k štúdiu psychológie a snahe hľadať spôsob, ako spolu lepšie vychádzať v prípade vzniknutých konfliktov a ako im predchádzať. Vyvinul komunikačný model, ktorý je dodnes považovaný za jeden z najúčinnejších.
Rosenberger hovoril o nenásilnej komunikácii ako o procese, ktorý podporuje partnerské vzťahy a mierové riešenie konfliktov medzi ľuďmi. V publikácii Nenásilná komunikácia a moc (2019) hovorí o prirodzenom jazyku, ktorý dáva prednosť pozorovaniu faktov pred moralistickým posudzovaním. Vedie nás k tomu, že je dôležité si uvedomiť, čo a prečo cítime a aké potreby z toho vyplývajú. Toto uvedomenie by sme mali formovať do konkrétnych požiadaviek realizovateľných v prítomnom okamihu.
Princípy nenásilnej komunikácie sú formulované do techniky 4 P:
- POZOROVANIE správania druhej osoby [Čo robí? (voči mne, mojej pohode)]
- POCITY, ktoré vo mne daná situácia vyvoláva (Čo cítim?)
- POTREBY, ktoré vo mne dané pozorovanie a pocity s tým spojené vyvolávajú (Čo potrebujem?)
- PROSBA formulovaná smerom ku partnerovi (Čo by som rád dosiahol/a? Aké činy žiadam?)
Príklad: Rodič prostredníctvom mailovej komunikácie učiteľku požiada o individuálne stretnutie. V pošte píše, že je to súrne a učiteľku žiada o čo najskorší možný termín. Hovorí, že sa jedná o dieťa, načrtáva, že sa s ním niečo deje. Napriek tomu, že učiteľka má na popoludnie ďalšieho dňa iné plány, navrhne rodičovi termín ihneď po vyučovaní. Rodič t