Žiaci, učitelia, vedenie školy, rodičia a mnohí ďalší aktéri školského života sa stávajú účastníkmi alebo pozorovateľmi konfliktov na dennodennej báze. Prítomnosť konfliktu v živote človeka je prirodzený a do istej miery aj želaný jav. Vďaka konfliktom máme možnosť stať sa viac tolerantnými, empatickými a prosociálnymi. Avšak v momente, keď konflikty prerastajú do otvorenej vojny medzi jednotlivcami či skupinami ľudí, prinášajú nedôveru a znepríjemňujú spolužitie, môže byť dopad na všetkých účastníkov skľučujúci a obmedzujúci. Práve takéto situácie vedú v praxi často k priestorovej forme segregovaného vzdelávania rómskych žiakov. Dobrá správa je, že z takýchto situácií existuje východisko.
MODELOVÝ PRÍKLAD
Do základnej školy prichádza nová nadšená učiteľka. O škole vie, že sa nachádza v centre obce neďaleko veľkého mesta. Počula, že v obci bývajú aj rómske rodiny, ktoré žijú koncentrovane na jej okraji. Ešte nevie, z akých socio-ekonomických zázemí pochádzajú jej budúci žiaci. Pri jednom z prvých rozhovorov sa jej riaditeľka zdôverí s tým, že by uvítala pomoc a podporu v súvislosti s prepájaním, respektíve s lepším zapojením rómskych aj nerómskych rodičov do života školy. Rodičia z oboch komunít dlhodobo nespolupracovali, je preto medzi nimi nedôvera a komunikačná priepasť. Keď škola organizuje rodičovské združenia, rodičia sa ich veľmi nezúčastňujú a vedenie školy registruje viacero prípadov, ktoré naznačujú nedôveru rodičov voči učiteľom a školskej inštitúcii ako takej. Viac novej učiteľke riaditeľka o situácii v škole neprezradila. Sama je v škole len prvý rok, počas ktorého sa sústredila na uchopenie svojej funkcie.
Ako by mohla učiteľka riaditeľke pomôcť rozvíjať vzájomnú dôveru a spoluprácu medzi učiteľmi, rodičmi a skupinami rodičov, a zároveň v