Osobnostné predpoklady

Osobnosť patrí v súčasnosti k frekventovane diskutovaným pojmom u laickej aj odbornej verejnosti. V bežnom živote sa daným pojmom označuje niekto významný, slávny, známy, čo však nie je adekvátne označenie. Osobnosťou je každý z nás, pretože sa ňou stáva človek v priebehu svojho vývinu. Možno konštatovať, že osobnosť je bio-psycho-socio-kultúrna a tanscendentálna jednota. Vedné disciplíny, najmä pedagogika, psychológia, sociológia, ale aj iné definujú osobnosť z aspektu svojho vedeckého zamerania. Osobnosťou sa označuje jednota psychických, fyzických, zdedených a získaných vlastností, prejavujúcich sa v správaní jednotlivca, pričom znakom každej osobnosti je jedinečnosť.

Učitelské povolání je přímo spojeno se vznikem konfliktních a stresových situací. Učitel je při výkonu svého povolání ve styku s mnoha lidmi a jeho povinností je neustále sledovat, kontrolovat a odpovídat na jejich dotazy, reakce a požadavky. Musí průběžně řešit nesčetné množství dílčích úkolů a problémů a přitom nesmí ztratit ze zřetele hlavní cíl. Zároveň je ve škole neustále sledován a kontrolován žáky, vedením školy a mimo školu se přidává rodičovská veřejnost a široká veřejnost. Tato přemíra podnětů může vést k podrážděnosti a narušení neuropsychické rovnováhy.

Do popredia záujmu psychologických a pedagogických pracovníkov sa v súčasnosti dostávajú otázky efektívnosti vyučovacieho procesu. Školský výkon býva významne ovplyvňovaný výškou žiakovej inteligencie a osobnostnými vlastnosťami. Preto aj vznik prvých testových hodnôt kvality osobnosti vzišiel zo školského prostredia. Pri skúmaní profesionálneho vývinu osobnosti neunikne skutočnosť, že ľudské výkony sú už od ranného detstva pomerne pravidelne hodnotené, testované a kvantifikované. Tieto formy hodnotenia výkonu nie sú ničím irelevantným, ale sú často kľúčovým momentom rozhodujúcim o ich ďalšom osude. Preto sa treba tejto problematike venovať a učiť žiakov zvládať tento typ záťaže, ktorá ich bude sprevádzať nielen v školských laviciach, ale aj v prípade pracovného umiestnenia, či ďalšej životnej pregradácie.

Sebavedomie je súhrnný výraz pre sebahodnotenie, sebaúctu, sebaocenenie, sebadôveru, sebavnímanie, sebaposudzovanie, sebaakceptáciu a sebareflexiu. To všetko úzko súvisí s uvedomovaním si vlastnej psychickej, fyzickej a sociálnej totožnosti, pri ktorej ide o vnímanie a prežívanie „seba“ v rovine introspekcie a exstrospekcie. Od narodenia sa jedinec pohybuje v sociálnom prostredí, vytvára interakcie s inými, reaguje na ich postoje, vníma postoje okolia, hodnotí a skladá si mozaiku svojho „ja“. Sebaistota, sebadôvera či sebavedomie nie je niečo, čo sa dá naučiť ako súbor pravidiel zo dňa na deň. Sebavedomie je stav mysle, je to proces, ktorý sa utvára v priebehu vývinu osobnosti, na ktorý pôsobia vzory a kvality okolia, v ktorom sa jedinec vyvíja. Pozitívne myslenie, komunikácia s okolím, kvalitné vedenie, to sú všetko prospešné činnosti, ktoré napomáhajú rastu sebavedomia.

Školy predstavujú centrum vzdelávacích systémov. Tvoria pilier pre budúcnosť spoločnosti. Sú dôležité pre prosperitu každého štátu EÚ. Kvalita školstva vo významnej miere závisí od schopnosti pedagógov implementovať poznatky a vedomostí pre budúce generácie. Za posledných 20 rokov školstvo a jeho reforma sa stali témou rôznych úvah, uskutočnilo sa mnoho zmien, avšak nemôžeme konštatovať spokojnosť v plnej miere. Zmenila sa dynamika a hierarchia hodnôt spoločnosti, vytvoril sa priestor pre podnikanie s odovzdávaním vedomosti, kreuje sa školská autonómia. Veľký dôraz sa kladie na zlepšenie riadenia vo verejných financiách, vrátané školských zariadení, ktoré súvisia zároveň s kvalitou výchovy a vzdelávania.