V príspevku sa zameriavame na predstavenie teoretických východísk pojmu láska a argumentom v prospech výchovy k láske, ako aj jej klasifikácii. Fenoménmi patriacimi k láske sú poznanie a vôľa, resp. konanie. K láske patrí aj napĺňanie citových potrieb. Pohľadu na uvedené fenomény sa venujeme v teoretických úvahách. V druhej časti príspevku ponúkame niekoľko tipov na výchovu a sebavýchovu k láske.
Americký špecialny pedagóg L. F. Buscaglia rozpovedal zážitok zo súťaže, na ktorú bol pozvaný ako porotca. Cieľom súťaže bolo nájsť najstarostlivejšie a najpozornejšie dieťa. Víťazom sa stal štvorročný chlapec. Býval v susedstve staršieho pána, ktorému nedávno zomrela manželka. Keď chlapec videl muža plakať, išiel k nemu na jeho dvor, vyliezol mu do lona a len tak sedel. Keď sa ho mama spýtala, čo povedal susedovi, chlapček odpovedal: "Nič, len som mu pomohol plakať." (Robinson, 2009).
Už deti v predškolskom veku dokážu odpovedať (a často správne) na otázku, čo je láska, a dokážu ju aj pozoruhodným spôsobom prejaviť, no na druhej strane sa v tomto období stretávame aj s jej absenciou. Deti majú poznanie alebo intuíciu toho, čo je láska, ale jej prejavy často v ich živote chýbajú. Dôvodom býva hlavne to, že samy lásku nedostávajú alebo k nej nie sú vedené, a tak ju nevedia ani prejavovať.
Láska je hodnotou človeka a je takou hodnotou, ktorá môže dávať človeku zmysel jeho života (Frankl, in Tavel, 2007, s. 79), je tiež potrebou, ktorej neuspokojenie ohrozuje psychologickú existenciu jednotlivca. Niektorí považujú lásku za pozitívny cit, pre niektorých je jednou z cností. Láska si vyžaduje jednak blízkosť, ale aj odpútanosť (Slavkovský, 2005). Bez lásky by život človeka ako človeka nemohol existovať. Na túto skutočnosť poukazuje nejedna životná skúsenosť aj mnohé vedecké skúmania.
Aj keď sa odpoveď na otázku čo je láska zdá byť jednoduchá a uskutočňovanie lásky v živote prirodzené a samozrejmé, história jednotlivca aj ľudstva ukazuje na to, že to nie je ani ľahké, ani samozrejmé, a výsledky vied ukazujú, že láske sa treba učiť a k láske treba vychovávať nielen doma, ale aj v školskom prostredí. Explicitne sa téma lásky nenachádza v obsahu štátnych vzdelávacích ani výchovných programov, chceme však poukázať na to, že je latentnou témou viacerých vzdelávacích oblastí a možností výchove k láske je aj v školskej praxi veľa; odporúčame ju aj ako prierezovú tému v predmetoch vzdelávacích oblastí – Jazyk a komunikácia, Človek a hodnoty, Človek a spoločnosť.
Východiská ponímania lásky
Problematika lásky spadá do oblasti skúmania viacerých vied, pedagogiku nevynímajúc. Súčasťou lásky sú aj city, no láska nie je len citom a je fenoménom výsostne ľudským. Človek sa nikdy nemá stať prostriedkom, ale vždy má byť iba cieľom konania druhého človeka. Ak sa tak deje, nie je to láska. Myslitelia zaoberajúci sa otázkou lásky ju včleňujú do kontextu poznania a konania, teda rozumu a vôle. Podľa niektorých je láska založená na poznaní, teda láska predpokladá poznanie (napr. Tomáš Akvinský), podľa iných sa, naopak, poznanie rodí z lásky (Démuth, 2001). Keď človek viac spozná druhého človeka a začne mu rozumieť, mení sa konanie a rozvíja sa láska. Príkladom je život nejedného manželského či priateľského vzťahu a podobe sa rozvíja aj vzťah medzi učiteľom a žiakom. Príkladom na zdôvodnenie druhého tvrdenia môžu byť životy známych osobností, ako napríklad Matka Tereza či A. Schweitzer, ktorí sa (v rôznom čase) rozhodli, že budú pomáhať chudobným a chorým (Matka Tereza v Indii, A. Schweitzer v dnešnej Gabonskej republike v Afrike). Pohnútkou ich rozhodnutia bola láska. Život s chudobnými a chorými rozšíril ich poznanie, ukázal obom altruistom, aká je kultúra, aké sú zvyky a potreby ľudí, s ktorými sa rozhodli žiť.
Nejeden adept na učiteľské povolanie zdôvodní svoje rozhodnutie stať sa učiteľom tvrdením, že má rád deti, nejedna zdravotná sestra či lekár argumentujú r