V mnohých sférach života spoločnosti sa v súčasnosti stretávame s prejavmi krízy autority. Škola je inštitúciou, kde tento stav významne ovplyvňuje plnenie jej základného poslania. Príspevok pripomína podstatu a význam autority, uvádza príčiny súčasného oslabovania autority typického pre západnú kultúru a predovšetkým sa sústreďuje na problém autority učiteľa. Prezentuje aj výsledky niekoľkých výskumov, ktoré zisťovali u žiakov a mládeže, kto je pre nich autoritou, ktoré vlastnosti učiteľa považujú za podmienku toho, aby sa stal autoritou a ktoré ju naopak znižujú.
Podstata autority
Autorita je pojem, ktorý v rôznych obdobiach a v rôznych súvislostiach nadobúda nejednotné konotácie. V súčasnosti, vzhľadom na celkovú liberalizáciu spoločnosti, na živé skúsenosti s totalitnými režimami, aj na nesporný vplyv myšlienkových prúdov spochybňujúcich legitimitu autority vo výchove (antiautoritatívna výchova, antipedagogika), je autorita niekedy chápaná ako negatívny, prekonaný fenomén, ktorý s demokraciou a slobodou jednotlivca vstupuje do zásadného konfliktu. Stretávame sa so stotožňovaním autority s autoritárstvom, s totalitou, s násilím. Takéto postoje svedčia skôr o tom, že si celkom neuvedomujeme, čo je základom autority, aký má historický a v svojej podstate aj biologický význam.
Skupinový život, ktorý je pre človeka, ale aj pre mnohé zvieratá prirodzený, je spojený s postupným vznikom určitých foriem sociálnej organizácie charakteristickej vertikalizáciou členov skupiny a formovaním pozície vodcu, autority. Už pôvodný latinský výraz „auctoritas" vystihuje podstatu autority. Znamená podporujúci, dávajúci záruku, istotu, spoľahlivosť, platnosť, hodnovernosť, „auctor" je napomáhateľ, podporovateľ, vzor, príklad. Úlohou takejto prirodzenej a neformálnej autority, charakteristickej pre malé sociálne skupiny, je organizovať život členov, ochraňovať ich, riešiť konflikty, zabezpečovať optimálne fungovanie spoločenstva a stabilizovať jeho život. Základným predpokladom vzniku autority je zdieľanie spoločných cieľov, hodnôt pri dosahovaní ktorých nositeľ autority získava prevahu, zásluhy vďaka určitým osobným kvalitám.
Jedinec sa stáva prirodzenou autoritou, pokiaľ ostatní členovia skupiny majú pozitívne skúsenosti s jeho radami, rozhodnutiami a výsledkami, pokiaľ im jeho vedenie prináša úžitok.
Spolu so vznikom väčších spoločenských celkov začína byť moc inštitucionalizovaná. Vytvárajú sa rôzne formy mocenskej organizácie a s nimi aj prostriedky, ako moc presadzovať. Život v makroskupinách umožnil vznik formálnej autority, vytvoril podmienky k tomu, že sa moc mohla dostať do rúk nielen osobám, ktorí spĺňali atribúty prirodzenej autority, ale aj tým, ktorí nezískali svoju výsadnú pozíciu na základe osobnostných kvalít, ale len vďaka sociálnemu pôvodu, náboženstvu, príslušnosťou k politickému hnutiu a pod. (Kučerová, 1999). Svedectvá o vodcoch, ktorí svojim konaním spoločenstvu neprospievali, ale naopak ho viedli ku s