Naučená bezmocnosť a ťažisko kontroly

Vydáno:

V texte sa venujeme problematike externalizovania zodpovednosti za riešenie problémov, s ktorými sa vedenie školy, pedagogickí a odborní zamestnanci potrebujú vysporiadať. Rozoberáme tému naučenej bezmocnosti. Text vychádza z autorovej skúsenosti s prácou s pedagógmi pri riešení problémov v školskom prostredí a z diela Martina Seligmana, popredného predstaviteľa psychológie 20. storočia a jedného z celosvetovo najčastejšie citovaných psychológov.

 

Naučená bezmocnosť

Jednou z charakteristických čŕt, ktorú možno pozorovať v správaní vedenia škôl a školských zariadení, ale aj  u pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, a ktorú treba riešiť v rovine ľudských zdrojov, je tzv. naučená bezmocnosť.

Podľa Seligmana (2000) ide o „očakávanie, že konzekvencia je nezávislá od vlastnej vôľovej reakcie, čo:

  • a)   znižuje motiváciu chcieť túto sekvenciu kontrolovať,
  • b)   interferuje schopnosti naučiť sa, že vlastnú reakciu konzekvenciou skutočne kontrolujú.“

Ide o neadekvátne zhodnotenie predchádzajúcich opakujúcich sa skúseností, ktoré vedú k pocitu a k názoru, že človek nedokáže kontrolovať výsledky svojho konania, a to dokonca ani v situácii, keby by táto kontrola bola možná (Macek, 2000). Ak človek výnimočne pri svojich pokusoch dosiahne priaznivý výsledok, a je momentálne úspešný, naďalej zlyháva tým, že nedokáže úspešnú stratégiu zvládania situácie zopakovať a naučiť sa ju používať (Čáp, Mareš, 2001).

Pri naučenej bezmocnosti ide o situáciu, kedy naše o