PROFESIJNÁ DRÁHA UČITEĽA V OBDOBÍ NESLOBODY
Život Ľudovíta Didiho je príbehom učiteľa, ktorý sa nebál postaviť za svoje presvedčenie ani v časoch, keď to znamenalo stratu práce a roky problémov. Podporil Pražskú jar, kritizoval okupáciu a stal sa jediným rómskym signatárom Charty 77 zo Slovenska. Po revolúcii sa vrátil k práci s deťmi, začal písať a postupne získal uznanie, ktoré mu režim kedysi odopieral.
Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove. Pochádzal z chudobnej rómskej rodiny, kde sa s akýmkoľvek vyšším vzdelaním nepočítalo. Po absolvovaní ľudovej školy pomáhal rodinnému rozpočtu príležitostnými prácami. Až po vojne sa mu podarilo diaľkovo doštudovať meštiansku školu.[1] Bol prijatý na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no pre chudobné pomery, ale čiastočne aj pre neochotu rodiny, z tohto štúdia napokon nič nebolo.[2] Didi utiekol do Bratislavy a po období pretĺkania sa mu podarilo vzdelávať sa aspoň v kurzoch, ktoré vtedy ponúkal spolok YMCA.[3] Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa zúčastnil prác na tzv. stavbách mládeže.[4] Podľa neskorších tvrdení sa práve tam nadchol pre komunistické myšlienky, ktoré vnímal ako príležitosť pre rómske etnikum uniknúť z chudobných pomerov.[5]
Jeho ďalšie pôsobenie nie je celkom jasné. Podľa niektorých zdrojov začal v šk. roku 1951/1952 študovať v Prahe na Vysokej škole politických a ekonomických vied, z ktorej ho však vylúčili pre kritiku vtedajšieho sovietskeho lídra Stalina.[6] Túto etapu života opisoval v šesťdesiatych rokoch 20. storočia inak – tvrdil, že počas prezenčnej vojenskej služby bolo proti nemu, ako príslušníkovi tzv. Vnútornej stráže, vykonštruované obvinenie z protikomunistickej činnosti a v polovici päťdesiatych rokov bol odsúdený na 3-ročný podmienečný trest.[7]
Didiho život sa v 2. polovici päťdesiatych rokov menil. V Nitre a okolí začal pracovať ako fun