„Naliehavé správanie nie je podmienené presvedčením, že všetko je dobré alebo všetko je jeden obrovský problém, ale vedomím, že život ponúka obrovské príležitosti a prináša obrovské riziká. Navyše naliehavé správanie nevychádza z pocitov spokojnosti, nepokoja, frustrácie či hnevu, ale z pevného odhodlania okamžite napredovať a víťaziť. Tieto pocity celkom prirodzene vedú k takému správaniu, že ľudia sú ostražití a proaktívni, neustále pozorujú svoje okolie, či už vnútri, alebo mimo svojej organizácie, a vyhľadávajú podstatné informácie pre dosiahnutie úspechu.“ (Kotter, P.J. 2008. Pocit naliehavosti. Eastone books : Knižná edícia. Nadácie Tatra Banky, str. 6)
V prostredí škôl je dôležité rozlišovať medzi pravým pocitom naliehavosti (podľa Kotter, 2010), ktorý podporuje pozitívne zmeny, a jeho dvoma nebezpečnými opozitami: falošným pocitom sebauspokojenia a klamným pocitom naliehavosti.1
Falošný pocit sebauspokojenia
Tento pocit vzniká vtedy, keď sú ľudia spokojní so súčasným stavom veci a nevnímajú potrebu zmeny. Príčinou môžu byť úspechy získané v minulosti a tendencia nechať sa unášať dobrou povesťou školy. Niekde prevláda aj strach z neznámeho. Lídri škôl môžu byť spokojní so zabehnutým chodom vecí. Falošný pocit sebauspokojenia môže viesť k tomu, že škola stráca konkurencieschopnosť, relevanciu a efektivitu.
Príklady falošného sebauspokojovania:
- Dosahujeme dobré výsledky v testoch, ale ignorujeme kritické myslenie, kreativitu a spoluprácu.
- Spoliehame sa na tradičné metódy, ale neprispôsobujeme sa zmenám a novým potrebám.
- Uspokojujeme sa s minimálnymi štandardmi, ale nevytvárame inkluzívne prostredie.
- Škola je úspešná, ale nezohľadňuje spätnú väzbu.
- Zdôrazňujeme úspech, ale neinvestujeme do zamestnancov alebo komunity.
- Ignorujeme digitálne nástroje, ktoré by mohli zlepšiť efektivitu.
- Učitelia nedostávajú príležitosti na vzdelávanie a rozvoj.
Dôsledky falošného sebauspokojenia: