Konflikty v školskom prostredí prinášajú množstvo nečakaných situácií. Zdanlivo jednoduché riešenia sa vplyvom obranných mechanizmov menia na prekážky a stávajú sa vážnou bariérou na ceste zmierovania. Na jednej strane obranné mechanizmy pomáhajú prekonávať nepríjemné stavy frustrácie, sú dôležité pre rovnováhu a pohodu človeka a majú šancu eliminovať deštruktívne účinky nahromadených emócií v sporoch. Na strane druhej však v situáciách, kedy odvádzajú od jadra problému, môžu riešenie blížiacich sa konfliktov aj komplikovať.
„Každá konfliktná situácia, v ktorej vystupujem ako mediátor, ma núti opätovne sa nad ňou zamyslieť, hľadať nové, lepšie riešenia.“ Andrea Slížová[1]
V konfliktoch sa stretávajú protichodné názory, ktoré si môžu konkurovať, vzájomne sa konfrontovať, resp. sa vylučovať. Ak záťaž je pre riaditeľa enormná, zvykne využívať obranné mechanizmy, ktoré na jednej strane pomáhajú prekonávať frustráciu, eliminujú účinky silných emócií, pomáhajú nám prenášať sa cez náročné životné situácie. Na strane druhej však skresľujú vnímanie skutočnosti. Medzi obranné mechanizmy patria napr. (Soroková, 2020; Bieleszová, 2017):
REZIGNÁCIA
Rezignujeme na riešenie problému. Môže ísť o stav, kedy vytvorený pracovný vzťah s kolegyňou/kolegom pre nás už nie je až tak dôležitý, aby sme mu venovali zvýšenú pozornosť. Strácame motiváciu konať iniciatívne. Nemáme chuť konať vecne. Vo všeobecnosti platí, že ak sa naše pracovné rozhovory dotýkajú všeobecných tém, sme pokojnejší a ochotnejší prijímať názorové nezhody. Čím viac riešime osobné otázky, napr. št