Portál pre riaditeľov škôl a zriaďovateľov
ISSN 1339-925X

Riadenie školy

Medzinárodný deň študentstva (2.)

Publikované: Autor/i: PhDr. Adam Bielesz

Novembrové udalosti 1989

K 17. novembru sa v našom prostredí viažu dve dôležité udalosti. Existencia tej prvej výrazne ovplyvnila druhú. Prvou udalosťou bolo uzatvorenie českých vysokých škôl nacistickými orgánmi dňa 17. novembra 1939. Druhou udalosťou bol 17. november 1989. Aj v tomto prípade zohrali úlohu študenti. Študenti, ktorým bol od roku 1942 venovaný Medzinárodný deň študentstva.

Situácia vo východnom bloku

Situácia vo východnom bloku sa v druhej polovici osemdesiatych rokov výraznejšie skomplikovala. Dominantný faktor východného bloku Sovietsky zväz sa pod vplyvom generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova a jeho politiky otvorenosti (glasnosť) a prestavby (perestrojka) začínal vnútorne meniť a demokratizovať. Bolo len otázkou času, kedy vplyvy sovietskej politiky začnú prenikať aj do satelitov Sovietskeho zväzu. V Poľsku a Maďarsku sa postupný prechod k demokracii odštartoval ešte v roku 1988. Vo východnom Nemecku padol 9. novembra 1989 Berlínsky múr, jeden zo symbolov rozdelenej Európy.

Vývoj situácie v Československu

Gustáv Husák, dlhoročný generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ďalej len "ÚV KSČ") sa síce vzdal najvyššej straníckej funkcie (ponechávajúc si funkciu prezidenta), jeho nástupca Miloš Jakeš však prijateľný nebol. Oficiálne sa deklarovala prestavba a demokratizácia, v realite však navrhované zmeny mali viac formálny charakter. Mocenský monopol naďalej držala v rukách komunistická strana. Zmeny v okolitých krajinách neunikli ani obyvateľstvu žijúcemu v Československu. Čoraz odvážnejší ľudia vyšli niekoľkokrát do ulíc pri rôznych príležitostiach. Na Slovensku sa do pamätí vryla Sviečková manifestácia z marca 1988. V Čechách vyšli do ulíc ľudia pri príležitosti 20. výročia upálenia študenta Jána Palacha v januári 1989. Podobná situácia sa opakovala v auguste toho istého roku, v čase 21. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy. 

Výročie udalostí novembra roku 1939 bolo ďalšou z možností na vyjadrenie postojov k vtedajšej situácii. Tak ako v minulosti, aj v roku 1989 zohrali výraznú úlohu študenti. Idea využitia výročia ako formy protikomunistickej manifestácie sa objavila ako v Čechách tak aj na Slovensku.

16. november - Bratislava

Myšlienka slovenského využitia Medzinárodného dňa študentstva skrsla v hlavách niekoľkých študentov pravidelne sa zúčastňujúcich v októbri a novembri na protestoch pred bratislavským Justičným palácom počas politických procesov s tzv. Bratislavskou päťkou[1]. Heslom bolo motto : „Zídeme sa na Mierku[2]“.

Okolo piatej hodiny večernej zišlo sa na priestore pred dnešným prezidentským palácom okolo 200 študentov väčšinou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského doplnených o ďalších vysokoškolákov či dokonca stredoškolákov. Dav vytvoril ľudskú reťaz, ktorá prechádzajúc mestom spievala československú hymnu, študentskú hymnu, skandovala heslá ako „Chceme slobodu“ či  „Chceme demokraciu“.

Reťaz sa zastavila pri budove Univerzity Komenského, kde položila kvety k miestu zastrelenia Danky Košanovej počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968.

O uskutočnení manifestácie mal vedieť iba úzky okruh dôveryhodných ľudí. Zrejme však došlo k úniku informácií do prostredia Štátnej bezpečnosti a o pochodujúcich študentov sa tak zaujímali ako príslušníci Verejnej tak aj Štátnej bezpečnosti. K zásahu neprišlo, sprievod však bol sprevádzaný bezpečnostnými zložkami štátu.

Študentský pochod a televízne kamery

Študentský pochod zachytili aj televízne kamery. Redaktor Československej televízie Pavol Jacz pripravil o pochode krátku reportáž, vyspovedal študentov ohľadom ich postojov a dôvodov, prečo vlastne vyšli do ulíc. Televízne kamery zachytili aj záver pochodu. Študenti dorazili pred budovu slovenského ministerstva školstva, kde sa pred dav postavil bratislavský mestský tajomník KSS Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl na ministerstve školstva Ján Povrazník. Predstaviteľ vládnucej moci sa pokúsil reagovať na požiadavky protestujúcich študentov týkajúcich sa reformy školstva či spoločenských zmien. Tvárou v tvár sa však zmohol iba na konštatovanie, že politika sa nerieši na ulici. Vyzval študentov k rozchodu a zaslaniu výhrad písomnou formou na ministerstvo školstva. Vďaka televíznym záznamom mal komunistický režim k dispozícii pomerne detailné informácie o účastníkoch nepovoleného pochodu a mohol poľahky naplánovať dodatočné perzekučné opatrenia pomocou straníckych orgánov či fakultných orgánov v akademickom prostredí. Vzhľadom na udalosti v Prahe však neostal čas na ďalšie zásahy. Viacerí zo zúčastnených bratislavských študentov neskôr aktívne priložili ruku k dielu počas ďalších dní novembrovej porážky komunistického režimu.

17. november - Praha

Situácia pražská sa od tej bratislavskej o niečo líšila. Aj tu sa chystala manifestácia k výročiu uzatvoreniu českých vysokých škôl. Pražskí vysokoškoláci združení v nezávislom spolku Stuha pristúpili pri organizovaní manifestácie k spolupráci s oficiálnymi organizáciami. Spoluorganizátormi manifestácie teda bola Mestská rada Socialistického zväzu mládeže (ďalej len "SZM") a tiež Mestská vysokoškolská rada. Celkom pochopiteľne sa možných problémov obával Mestský výbor KSČ. Okolnosti manifestácie mu však 14. novembra osvetlili zástupcovia SZM. Stranícke orgány preto manifestáciu povolili.

Začiatok manifestácie

Manifestácia naplánovaná na 17. novembra sa oficiálne mala začať na Albertove, na mieste, odkiaľ sa 15. novembra 1939 začínal tiež smútočný obrad pri príležitosti pohrebu študenta Jana Opletala. Z Albertova sa mal dav manifestujúcich uberať na Vyšehrad vyhýbajúc sa centru Prahy.

Nie všetky zložky vnímali riziko vyhrotenia situácie v citlivý dátum s úplnou ľahkosťou. Správa Zboru národnej bezpečnosti Praha (ďalej len "ZNB Praha") pripravila sily, ktoré mali zasiahnuť v prípade akejkoľvek zmeny situácie. Prípravy sa robili na poslednú chvíľu. Federálny minister vnútra František Kincl, generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a mestský tajomník KSČ v Prahe Miroslav Štěpán len 17. novembra doobeda rokovali o spôsobe ako reagovať na manifestáciu. Dohoda znela, že za žiadnych okolností nesmie prísť k zásahu, musia byť však zablokované všetky cesty na Pražský hrad a do centra mesta. Informáciu dostáva do rúk aj náčelník správy ZNB Praha Jiří Bytčánek. Radoví príslušníci pripravovaní k zásahu však o tejto veci informovaní neboli.

Podvečer 17. novembra sa na Albertove stretla masa študentov. Odzneli prejavy rečníkov doplnené skandovaním hesiel ako „Jakeše do koše“, „Na Štěpána bez Štepána“ či „Komunismus komunistům“. Po skončení prejavov sa masa ľudí pohla z Albertova na Vyšehrad. Tu sa celé manifestačné zhromaždenie malo skončiť.

"Máme holé ruce"

Polovica zúčastnených však zamierila so sviečkami v rukách do stredu mesta. Bezpečnostné zložky úspešne zablokovali trasy do stredu mesta. Dav ľudí pochodoval popri nábreží a pri Národnom divadle sa otočil k Národnej triede. Tam sa pár minút pred pol ôsmou podarilo prúd pochodujúcich zastaviť a zabrániť im k ďalšiemu pokračovaniu do stredu mesta. Pohyb naspäť bol znemožnený ďalšími bezpečnostnými zložkami čím bol dav demonštrantov obkľúčený. Zablokovaní demonštranti začali s prevolávaním hesiel ako „Máme holé ruce“. Dav bol štátnou mocou vyzývaný k odchodu z miesta demonštrácie. Zdramatizovanie situácie však bezpečný odchod čím ďalej tým viac znemožňovalo.

O štvrť na deväť začali bezpečnostné zložky zmenšovať priestor. na ktorom sa ľudia mohli hýbať. Zmenšovanie priestoru bolo sprevádzané údermi obuškov jednotlivými časťami zasahujúcich zložiek. Odchod z miesta bol možný len cez bočné uličky. Aj tu však postávali zasahujúce policajné jednotky pripravené uštedriť zopár presne mierených rán obuškom.

Časť demonštrantov bola zatknutá a naložená do pripravených autobusov. Podľa neskoršieho šetrenia utŕžilo zranenia počas demonštrácie spolu 568 osôb. Takmer okamžite sa začali objavovať informácie, že na zákrok proti demonštrujúcim doplatil niekto životom, spomínalo sa aj viac osôb. Azda najznámejšou bola informácia o smrti študenta Martina Šmída. Hoci sa informácia ukázala byť falošnou, v spojení s brutálnym zákrokom sa kolesá revolúcie rýchlo roztáčali ďalej. 

Literatúra:

  1. Kol. autorov. Študentský prológ k Nežnej revolúcii – Bratislava 16. november 1989. Bratislava: Slovenské dejiny o.z, 2019. ISBN 978-80-89929-21-4.
  2. PACNER, Karel. Osudové okamžiky Československa, Praha, Albatros Media a.s., 2018. ISBN 978-80-259-0871-6.
  3. PETER, Jašek. Študenti v Bratislave začali revolúciu už 16. novembra (online).   [cit. 2020-13-11]. Dostupné online <https://domov.sme.sk/c/22222978/november-1989-studenti-v-bratislave-zacali-revoluciu-uz-16-novembra-1989.html>.
  4. NOVOTNÝ, Milan. Na Slovensku sme začali už 16. novembra (online).   [cit. 2020-13-11]. Dostupné online <https://komentare.sme.sk/c/22222876/november-1989-milan-novotny-na-slovensku-sme-zacali-uz-16-novembra.html>.

[1] Bratislavská päťka bolo neformálne označenie piatich disidentov plánujúcich uctenie si výročia okupácie v auguste roku 1968. Dňa 14. augusta 1989 bola zatknutá pätica Ján Čarnogurský, Vladimír Maňák, Hana Ponická, Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský.

[2] Mierko alebo aj Mierové námestie. V súčasnosti je ulica Hodžovým námestím.

 



Diskusia - Počet príspevkov: 0

Odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk