Vyučovanie založené na kompetenciách

Tradičný vzdelávací systém je založený na klasickom vyučovaní, na preferovaní faktických vedomostí; žiak je najmä v roli prijímateľa vedomostí a menej v roli ich kreovania vlastnou činnosťou a pod. Tento systém vzdelávania už prestáva plniť požiadavky súčasnosti a najmä budúcnosti. V rýchlo sa meniacom svete, v ktorom sú mnohé poznatky ľahko dostupné z rôznych zdrojov, sa v edukácii stávajú dôležitejšími zručnosti a kompetencie. Z nich vo vzťahu k žiakovi uvedieme napr.:

• vedomostné kompetencie – vedieť sa učiť, schopnosť získavať a používať vedomosti atď.,
• akčné kompetencie – vedieť využívať vedomosti a preukázať ich atď.,
• metodické kompetencie – na základe vedomostí, získavať ďalšie vedomosti atď.,
• kompetencie úsudku – porovnávať, posúdiť, hodnotiť pre a proti atď.,
• sociálne kompetencie – vedieť pracovať samostatne aj v skupine, vedieť akceptovať rôzne pozície v triede atď.,
• digitálne kompetencie atď.

Koncept vzdelávania založeného na kompetenciách získal v posledných rokoch globálny význam. Moderný svet od zamestnancov vyžaduje flexibilitu, kreativitu a schopnosť riešiť komplexné problémy. Tieto schopnosti sa nerozvíjajú len memorovaním ako u tradičného vzdelávania, ale aj praktickým učením a rozvojom kľúčových zručností, neraz presahujúcich školský rámec. Zameranie je na samostatné aplikovanie vedomostí a zručností na riešenie problémov.

Podstata vzdelávania založeného na kompetenciách

V literatúre sa tradičné vyučovanie charakterizuje: „Čo sme sa dnes naučili, aké učivo sme prebrali.“; kompetenčné vyučovanie charakterizuje: „Čo môžeme urobiť, ako môžeme využiť a aplikovať to, čo sme sa dnes naučili.“ Ak sme u nás v súvislosti s pripravovanou kurikulárnou reformou zaznamenali myšlienky, že žiak by mal v učení postupovať vlastným tempom a obsah učiva, ktoré si má osvojiť, nemá byť ohraničený ročníkom, ale môže byť rozdelený do viacerých (cyklus), že takýto prístup dôslednejšie rešpektuje individuál­ne osobitosti žiakov, že vo vzdelávaní sa treba orientovať nie na sumu vedomostí, ale najmä na porozumeniu učivu, na to, aby ho žiak vedel využívať v ďalšom učení a aj v živote, teda na zručnosti a pod., vyvolávalo to diskusiu a kritické hlasy o konci systematického vzdelávania a pod. Doterajší systém vzdelávania bol značne unifikovaný – striktný obsah učiva, rozdelenie vzdelávania a žiakov do ročníkov, tried s presne stanoveným obsahom, s pevným rozvrhom, s presne stanovenou dĺžkou vyučovacích hodín, s pevne stanovenými požiadavkami na vedomosti s vymedzenými stupňami hodnotenia a pod. Pod vplyvom zaužívaného systému sa zmeny môžu javiť ako niečo mimoriadne, nové, pre niektorých až nerealizovateľné. Táto koncepcia však nie je u nás neznáma, písali o nej napr. M. Ganajová, I. Sotáková, M. Siváková, H. Čtrnáctová (2016 a 2018).

Ide o vyučovanie, v ktorom sa žiak učí tak, že už nepočúva len učiteľa, ale pod jeho vedením a usmerňovaním ťažisko učenia sa spočíva na žiakovi. To zásadne mení podstatu vyučovania, edukačnú činnosť učiteľa a aj postoje žiaka k vyučovaniu. Podľa F. Weinerta: „Kompetencie sú kognitívne schopnosti a zručnosti, ktoré majú jednotlivci, alebo ktoré sa môžu naučiť riešením konkrétnych problémov, súvisia s motivačnou, voliteľnou a sociálnou pripravenosťou a schopnosťami úspešne a zodpovedne využívať tieto riešenia v rôznych situáciách.“ (2001, s. 27)

V dynamickom svete si žiaci musia rozvíjať viacero foriem gramotnosti, prehlbovať vedomosti a získavať širokú škálu zručností na riešenie praktických výziev. Vzdelávanie založené na kompetenciách to umožňuje, čo vychádza z jeho definície. V literatúre sa označuje rôznymi pojmami ako vzdelávanie založené na výkone žiaka, kompetenčné vzdelávanie, výučba založená na zručnostiach, učenie vychádzajúce zo zručností, učenie sa praxou, vyučovanie riadením procesu učenia.

Vzdelávan