Usmernenie k prevencii a riešeniu šikanovania

Začiatkom februára zverejnilo Ministerstvo školstva nové usmernenie pre učiteľov a školy, týkajúce sa prevencie a riešenia šikanovania v školách. Posledná úprava bola z roku 2018. Medzitým Slovensko zasiahlo niekoľko prípadov, ktoré dočasne vybudili politikov aj úradníkov k väčšej aktivite a zároveň vyvinuli tlak na školy, aby sa problematikou šikanovania zaoberali hlbšie. Sedem rokov od poslednej úpravy je dostatok času na zozbieranie príkladov dobrej praxe, na doladenie vecí, ktoré nefungovali, a na vytvorenie usmernenia, ktoré školám pomôže. Je skutočne nová smernica reflexiou tohto obdobia?

Výklad pojmov

Na prvý pohľad v úvode smernice zaujme výklad pojmov, ktoré sa na účely práce s touto smernicou používajú. Agresora nahradil termín „šikanujúci“ a obeť nahradil „šikanovaný“. Toto jemnejšie označenie účastníkov šikanovania môže pomôcť predchádzať nálepkovaniu. Predsa len, so slovom agresor sa spája negatívna konotácia. Navyše, pri širokom spektre prejavov šikanovania môže byť označenie agresor príliš silné, napríklad v kontexte vyčleňovania alebo vysmievania.

Trochu rušivo pôsobí nové rozdelenie z hľadiska foriem a typov šikanovania, ktoré nie vždy celkom korešpondujú so zaužívanými kategóriami z odbornej literatúry. Na účely smernice je nepriame šikanovanie chápané ako spôsoby vyčleňovania a emocionálneho násilia, čo skôr evokuje definície pasívneho násilia, resp. šikanovania. Naopak, nepriame násilie v zmysle princípov „kindermafie“, kde je nejaký „boss“ v štruktúre kolektívu, ktorý prostredníctvom poslíčkov a prisluhovačov šikanuje spolužiakov, tieto relatívne bežné situácie nepriameho šikanovania smernica nepokrýva.

Šikanujúci a šikanovaný