Umelá inteligencia v kontexte kritického a morálneho myslenia

Univerzitné, školské, mestské či obecné knižnice sa po stáročia považovali za unikátny zdroj poznatkov. Dlhé sedenie v tichej knižnici, štúdium odbornej literatúry a prepisovanie odborných poznatkov do zošita perom ako podklad spracovania seminárnej práce, eseje, záverečnej práce je dnes považovaný za nostalgický obraz minulosti, ktorého miesto postupne zaujíma digitálne prostredie a umelá inteligencia (ďalej len „AI“). Kedysi bol proces učenia spojený s pomalým, sústredeným hľadaním informácií a ich kritickou syntézou, dnes sa čoraz viac presúva do sveta okamžitých odpovedí, automatizovaných textov a generovaných riešení. Tento posun zásadne mení spôsob, akým študenti premýšľajú, tvoria a hodnotia informácie – a zároveň kladie pred pedagógov novú výzvu: ako udržať kritické a morálne myslenie v ére, keď poznanie sprostredkúva algoritmus.

V dejinách poznania sa každý technologický pokrok stal zároveň zrkadlom ľudskej mysle. Kníhtlač umožnila šírenie poznania, internet otvoril prístup k informáciám. Dnes AI reflektuje spôsob, akým človek myslí, rozhoduje sa a tvorí. AI dokáže analyzovať vzorce, predvídať výsledky a generovať texty, no sama „nemyslí“ – iba napodobňuje proces myslenia prostredníctvom algoritmov. Práve preto sa stáva unikátnym nástrojom, prostredníctvom ktorého možno rozvíjať kritické a morálne myslenie, ak sa používa s pedagogickým zámerom.

Na základe teórie R. Paula (1993) a správy Delphi Report (Facione, P., 1990) sme konceptualizovali kritické myslenie ako viacrozmerný fenomén, ktorý pozostáva z kognitívnych schopností – teda z toho, čo viem urobiť s informáciami – a dispozícií mysle, ktoré vyjadrujú, ako pristupujem k pravde, poznaniu a hodnotám. Kritické myslenie preto nie je iba súborom intelektuálnych zručností, ale zahŕňa aj vnútorné nastavenie mysle smerujúce k hľadaniu pravdy, spravodlivosti a racionálneho porozumenia (Kosturková, M., 2021).

V tejto línii nadväzuje Lindova teória morálnej kompetencie (Moral Competence Theory; Lind, G., 2016), ktorá chápe morálnu kompetenciu ako schopnosť riešiť morálne dilemy na základe princípov spravodlivosti prostredníctvom morálneho uvažovania, nielen emócií či autorít. Jej jadrom je štandardizovaný nástroj – Moral Competence Test (MCT), ktorý využíva eticky zložité situácie, v ktorých sa respondent rozhoduje medzi hodnotami a argumentmi. Tento prístup odhaľuje, do akej miery je jednotlivec schopný logicky a spravodlivo hodnotiť morálne konflikty, a nie iba reagovať podľa osobných sympatií.

V prepojení s rámcom kritického myslenia (Paul, R., 1993; Facione, P., 1990) možno morálnu kompetenciu chápať ako etickú aplikáciu kritického myslenia – schopnosť nielen analyzovať a hodnotiť informácie, ale zároveň vnímať ich hodnotový a spoločenský rozmer.

V tomto procese vystupujú do popredia dve kľúčové cnosti:

• rozumnosť (prudencia) – schopnosť správne rozlišovať, uvažovať a voliť primerané prostriedky na dosiahnutie dobra,
• spravodlivosť (iustitia) – schopnosť konať férovo, nestranne a s rešpektom k druhým.

V kontexte umelej inteligencie sa preto ukazuje, že človek musí nielen overovať pravdivosť a presnosť výstupov, ale zároveň vnímať ich etické implikácie a spoločenský dopad. Ako upozorňuje N. Nelson (2024), bez ukotvenia v rámci kritického a morálneho myslenia sa používateľ môže nevedome spoliehať na rýchle, povrchné riešenia systému, čím sa oslabuje autonómne uvažovanie a hlboké porozumenie.

Takto chápané kritické myslenie prestáva byť len kognitívnou zručnosťou – stáva sa morálnym kompasom poznania, ktorý umožňuje človeku zachovať ľudskosť, integritu a zodpovednosť aj v prostredí, kde poznanie sprostredkúva umelá inteligencia.

AI ako riziko a príležitosť na rozvoj kritického a morálneho myslenia

Vstup AI do vzdelávania a vedeckého prostredia predstavuje zásadnú zmenu v spôsobe, akým človek získava, spracúva a hodnotí poznanie. AI dokáže v zlomku sekundy generovať texty, sumarizovať odborné články, navrhovať riešenia problémov či modelovať etické dilemy. Tento technologický komfort však vyvoláva otázku, či sa rozvoj poznania nepresúva z človek