Školská politika KSČ v polovici 60. rokov 20. storočia

V súčasných demokratických podmienkach je dominantným hráčom v oblasti školskej politiky štátu rezort školstva. Aj keď školské orgány fungovali aj v období komunistického režimu, ministerstvá podliehali častejšej a niekedy aj prísnejšej kontrole komunistickej strany. Strana pôsobiaca ako štátostrana formovala politické rozhodnutia, ktoré sa pretvárali do právnych noriem rôznej záväznosti. Rezort školstva bol v tomto kontexte zodpovedný za vykonávanie vôle straníckych orgánov.

Základné smerovanie straníckej politiky určovali uznesenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Závery z jeho rokovaní mali záväzný charakter pre všetky nižšie stranícke orgány a pre členov týchto orgánov, ktorí boli povinní ich implementovať. Platilo to aj pre najvyšší stranícky orgán na Slovensku – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS^[1]), ktorý sa 18. marca 1965 zaoberal predovšetkým spôsobmi realizácie predchádzajúcich uznesení ÚV KSČ. Pred zasadnutím obdržali členovia ÚV KSS dokument s názvom Zpráva o postupe realizácie uznesenia ÚV KSČ o úlohách ďalšieho rozvoja školstva a výchovy mládeže na Slovensku, ktorý obsahoval množstvo zaujímavých štatistických ukazovateľov o stave školstva a návrhoch na jeho ďalší vývoj. Pri analýze materiálu môžeme pochopiť, ako stranícke orgány vnímali tému školstva a vzdelávania.^[2]

Na úvod autori dokumentu predstavili plány straníckych orgánov na roky 1965 až 1970, pričom najväčšie zmeny sa predpokladali v oblasti vysokého školstva. Na úrovni stredného školstva sa plánovali zásadné zmeny v stredných všeobecnovzdelávacích školách (SVŠ), kde sa očakával nárast počtu žiakov z 39 470 (v roku 1965) na 42 280 (v roku 1970).^[3] Ďalším významným cieľom školskej politiky bolo zvýšiť úroveň výchovno-vyučovacieho procesu na školách prvého a druhého stupňa. Cieľ mal byť naplnený rôznymi opatreniami, napr. zefektívnením výchovno-vzdelávacej práce na základných deväťročných školách (ZDŠ). Počítalo sa s viacerými úlohami. Prvá sa zameriavala na prispôsobenie obsahu ZDŠ potrebám socialistickej a vtedy predpokladanej komunistickej spoločnosti.^[4] Druhá úloha spočívala v postupnej diferenciácii žiakov podľa ich záujmov, nadania a schopností, pričom sa mohla realizovať aj v rámci jednej triedy bez nutnosti zásadnej zmeny učebných osnov. Ďalšími formami diferenciácie bola účasť žiakov na nepovinných predmetoch a krúžkoch. Treťou úlohou bola diferenciácia založená na záujmoch a schopnostiach žiakov, ktorá si vyžadovala súhlas odboru školstva a kultúry na okresnom národnom výbore (ONV) a súhlas rodičov žiaka. Dokument spomína aj zavedenie moderných vyučovacích metód, napr. programové vyučovanie, ktoré malo byť v súlade s existujúcimi učebnými osnovami, učebnicami a klasifikačnými normami. Na podporu tejto úlohy sa malo vo väčšej miere zaviesť aj využívanie audiovizuálnych pomôcok. Dokument pripúšťa, že počet týchto pomôcok bol nízky, pričom ich nákup bol často neuvážený. Tretia úloha spočívala v úprave siete základných škôl s dôrazom na zníženie počtu malotriedok. Takmer tretina žiakov chodila do škôl, ktoré pozostávali len z 1. až 5. triedy. Tieto školy často navštevovali nepravidelne a učitelia tu nevyužívali kvalitné metódy výučby. Viac ako štvrtina žiakov týchto škôl skončila školskú dochádzku už v 9. ročníku. Riešením mala byť likvidácia malotriedok a výstavba internátnych priestorov v školách väčších miest, kde by sa ubytovávali žiaci 6. až 9. ročníka, ktorí by inak museli cestovať na veľké vzdialenos