Riadené a kritické rozhovory s kolegami

Pocit nepohody pri kritických rozhovoroch je prirodzený, najmä ak sme už podobnú situáciu zažili a zanechala v nás nepríjemné pocity. Príprava, sebareflexia a empatia sú kľúčom k tomu, aby sme ich zvládli dôstojne a efektívne.

Prečo je príprava na rozhovor dôležitá? Bez prípravy riskujeme, že zareagujeme impulzívne alebo nevedome podporíme konflikt. Naopak, keď si vopred ujasníme cieľ rozhovoru, čo chceme komunikovať (a čo radšej nie), aké emócie sa môžu objaviť, ako vytvoriť bezpečný priestor, zvyšujeme šancu, že rozhovor povedie ku konkrétnemu riešeniu a nie k ďalšiemu zraneniu.

Všímajme si tón hlasu (napätie, zvyšovanie hlasu, chvenie), mimiku (grimasy, vyhýbanie očnému kontaktu), reč tela (prekrížené ruky, odklon tela, nervózne pohyby), zmeny v správaní (zdržanlivosť, výbušnosť, ironické poznámky).

Ak spozorujeme náznaky nesúhlasu či napätia, oslovme ich priamo, ale jemne.

Príklady:

• „Všimol som si, že kývaš hlavou – vidíš to inak? Poďme si to objasniť.“
• „Zdá sa mi, že s tým nie si úplne v súlade. Chceš k tomu niečo dodať?“
• „Poďme si to ešte raz prejsť – možno som niečo zle pochopil.“
• „Vyzeráš, že ťa to znepokojilo. Povedz, čo ti beží hlavou.“
• „Nechcem ísť ďalej, kým si nevyjasníme, či sme na jednej vlne. Čo by si k tomu povedal ty?“

Útočnosť alebo podráždenosť môžu byť znakom toho, že druhá strana zažíva negatívne emócie, ktorých si nemusí byť vždy vedomá, a nemusí to nutne byť útok na nás.

Môže to byť obranný mechanizmus v reakcii na strach, frustráciu, stres, smútok alebo iné emócie. Ak si tieto pocity všimneme, je dôležité spomaliť, nesnažiť sa bojovať alebo reagovať agresívne, ale skôr sa sústrediť na pochopenie a dialóg.

Príklady:

• Zlá reakcia: „Nemusíš na mňa kričať!“
• Lepšia reakcia: „Vidím, že ťa to rozrušilo. Poďme sa skúsiť o tom porozprávať pokojne.“
• Zlá reakcia: „Nerob to, zase sa správaš, ako keby si bol vždy ten najchytrejší!“