Podpora sociálnych interakcií žiakov so ŠVVP (2.)

Sociálne interakcie žiaka so ŠVVP na primárnom stupni vzdelávania determinuje viacero faktorov na strane žiaka, intaktných vrstovníkov, pedagógov a podmienok prostredia. V predchádzajúcom príspevku s názvom „Vrstovnícke interakcie žiakov so ŠVVP na primárnom stupni vzdelávania“ sme priblížili faktory na strane aktérov interakcií, v tomto príspevku približujeme činnosti a aktivity pedagogických zamestnancov na primárnom stupni vzdelávania, ktorí svojím pôsobením a prístupom k žiakovi so ŠVVP ovplyvňujú priebeh interakcií. Pozornosť venujeme aj kontextuálnym faktorom, ktoré síce pedagógovia neovplyvňujú, ale pomáhajú nám lepšie pochopiť komplexnosť mechanizmov akceptácie žiaka so ŠVVP. Príspevok reflektuje zistenia z kvalitatívneho výskumu, ktorý sme realizovali v rámci prípravy metodík na podporu sociálnych interakcií žiakov so ŠVVP v inkluzívnom prostredí. Metodiky sú určené pre vybrané skupiny pedagogických a odborných zamestnancov a sú súčasťou riešenia projektu podporeného Kultúrnou a edukačnou grantovou agentúrou¹. Výskum prebiehal formou pološtruktúrovaného interview a realizoval sa v školskom roku 2024/25. Výskumné údaje boli analyzované na základe otvoreného kódovania a následne kategorizované. Prezentované zistenia sú súčasťou jednej z metodík.²

Výskum vrstovníckych interakcií žiakov so ŠVVP v inkluzívnom prostredí

Faktory súvisiace s činnosťou učiteľa

Učiteľ je pre žiaka mladšieho školského veku najväčšou pedagogickou autoritou, ktorú obvykle bezvýhradne rešpektuje, najmä v nižších ročníkoch primárneho vzdelávania. Učiteľ manažuje vzdelávací proces, riadi dianie v triede a plní ďalšie úlohy, ktorými si získava obdiv a uznanie žiakov. Ak má učiteľ so žiakmi priateľský vzťah, zanecháva nezmazateľnú stopu v osobnostnom vývine žiakov. Z analýzy interview vyplynulo, že učiteľ je rozhodujúcim činiteľom v prijatí žiaka so ŠVVP intaktnými vrstovníkmi. Vo výpovediach respondentov sa veľmi často opakoval osobný príklad a model správania v prístupe k žiakovi so ŠVVP, pričom žiaci preberajú tento vzor bez ohľadu na to, či je pozitívny, alebo negatívny. Okrem osobného príkladu respondenti prízvukovali postoj učiteľa k žiakovi so ŠVVP, ktorý si žiaci osvojujú. Tiež považovali za dôležité, aby učiteľ svoj postoj prejavil a bol žiakom príkladom.

„Proste veľmi záleží, si myslím, od postavenia toho triedneho učiteľa, asistenta, že vidia aj ostatní žiaci, že ho berie ako ostatných, že nerobí medzi nimi rozdiely, že ho akceptuje takého, aký je a tým pádom, vlastne ide žiakom za príklad, že naozaj sa to dá“. (pedagogická asistentka, štátna škola)

Popri osobnom príklade respondenti poukazovali na význam intervencie učiteľa pri utváraní podmienok na prijatie žiaka intaktnými vrstovníkmi. Tieto intervencie majú rôznu podobu a ich spoločným menovateľom je facilitácia prijatia žiaka. Pedagóg vykonáva tieto intervencie vo vstupnej fáze pred príchodom žiaka aj priebežne podľa potreby.

,,Ja som presvedčená, že s tými deťmi treba o týchto veciach komunikovať. Odkedy k nám nastúpi dieťa so ŠVVP do triedy, treba oboznámiť ešte pred tým celú triedu. Treba odkomunikovať, že príde nové dieťa, aké má problémy, potreby... A vtedy si myslím, že tie deti to dokážu akceptovať. Poprípade s nimi spraviť nejaké aktivity, aby sa vedeli vcítiť do kože toho dieťaťa. Hm... Lebo potom sa stane to, že deti sú odmietané, keďže intaktným deťom nikto nič nepovie. Zrazu príde žiak so ŠVVP a s ním nejaký asistent, ktorý mu pomáha, tak kolektív pozerá, prečo mu on píše, alebo prečo mu pomáha? Myslím, že tie deti, ktoré majú takého spolužiaka, by mali byť oboznámené s tým, čo mu je, ako sa k nemu správať a vtedy ho dokážu akceptovať.“ (vychovávateľka, štátna škola)

Veľmi často sa vo vyjadreniach respondentov objavovala potreba vysvetľovania, rozprávania sa so žiakmi o špecifických potrebách a inakosti ako takej, najmä v prípade ťažšieho znevýhodnenia.

„A potom vlastne vysvetľovať. Oni kladú kopec otázok, oni chcú vedieť a vlastne komunikovať o tom. Vysvetľovať, prečo je to tak, hm, prečo sa to akože stalo a ako treba pomôcť, čo treba robiť.“ (pedagogická asistentka, štátna škola)

Respondenti považovali za dôležitú aj prácu s emóciami, potrebu riešiť emocionálne napätia a reagovať na nevypovedané. Učitelia uvádzali príklady, ako vytvárajú príležitosti k spoločným interakciám prostredníctvom skupinovej práce, intencionálnym zostavovaním skupín s určitou mierou dobrovoľnosti výberu, zapájaním žiaka do kolektív