Ľudovít Kilár – posledný komunistický minister školstva

Ľudovít Kilár sa narodil 6. októbra 1929 vo Vyšných Ružbachoch na severovýchodnom Slovensku. Základné vzdelanie získal na miestnej ľudovej škole a v roku 1941 nastúpil na gymnázium v Levoči, ktoré ukončil v roku 1949.^[1] Po maturite sa rozhodol pre pedagogickú dráhu. V Bratislave vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského a čoskoro sa uplatnil v akademickom prostredí. Najprv pôsobil ako asistent na Vyššej pedagogickej škole v Prešove (1953 – 1955), neskôr na škole rovnakého typu v Bratislave (1955 – 1960).^[2]

Kilár sa špecializoval na telesnú výchovu, osobitne na plávanie. Spojil tak akademickú kariéru s trénerskou praxou a postupne si budoval meno v oblasti športovej pedagogiky. V roku 1960 sa stal odborným asistentom na novovzniknutom Inštitúte telesnej výchovy a športu, kde pokračoval v rozvoji svojho odboru. Jeho odborné schopnosti mu otvorili cestu k vedeniu fakulty. V roku 1964 bol vymenovaný za prodekana a už o rok neskôr sa inštitút premenil na Fakultu telesnej výchovy a športu. Kilár tam pôsobil ako docent a neskôr ako profesor.^[3]

Od 1. januára 1969 vzniklo Ministerstvo školstva Slovenskej socialistickej republiky, čo prinieslo aj potrebu obsadiť nové pozície v školskej správe. Ľudovít Kilár prešiel z fakulty na ministerstvo a stal sa riaditeľom odboru vysokých škôl a vedy.^[4] Jeho pôsobenie hodnotili vtedajšie stranícke materiály pozitívne, najmä pre jeho lojalitu voči režimu, a to aj počas obdobia Pražskej jari. Tieto materiály však kvôli ich často formálnemu charakteru treba brať s rezervou.^[5]

V marci 1973 bol Ľudovít Kolár vymenovaný za námestníka ministra školstva pre vysoké školy. Za priority rezortu označoval „rozpracovanie jednotného a uceleného systému komunistickej výchovy“ a „vypracovanie projektu perspektívneho rozvoja československej školskej sústavy“. V praxi to znamenalo prepracovanejší spôsob ideologického ovplyvňovania žiakov. Na nižších stupňoch školského systému sa tento fenomén mal najviac prenášať do predmetov ako občianska výchova a náuka, ruština či branná výchova. Tento cieľ sa však v školstve nedarilo celkom plniť. Kilár to reflektoval tak, že mnohé nariadenia zhora sa plnili len na papieri. Tento tzv. formalizmus sa mal prejavovať „vydávaním pokynov, nariadení a pod., ktorých realizácia a efekt sa už však menej sleduje“.^[6]

Ako námestník sa zaoberal najmä prijímaním študentov na vysoké školy. Vnímal veľký nepomer medzi vysokým záujmom o právo, medicínu či humanitné smery a nízkym počtom prijatých uchádzačov, zatiaľ čo technické odbory mali voľných miest viac. Kilár podporoval posilnenie práve technických smerov, ktoré režim považoval za kľúčové pre rozvoj hospodárstva. Poukazoval na to, že šance uchádzačov boli veľmi rozdielne. Počas školského roka 1981/1982 v technických odboroch uspelo až 74 % prihlásených, no na psychológiu či sociológiu sa dostalo len okolo 10 %. Tento trend obhajoval ako potrebu československej ekonomiky.^[7]

V roku 1975 postúpil na pozíciu I. námestníka ministra školstva. Po odchode dovtedajšieho ministra školstva Štefana Chochola v roku 1976 sa však ministrom nestal. Chochola vo funkcii nahradil Juraj Buša. Ľudovít Kilár ostal stále „len“ I. námestníkom ministra.^[8]

Vo funkcii bol až do roku 1983. V októbri 1983 sa stal šéfom Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telovýchovy.^[9] Jeho pôsobenie v telovýchove sa prelínalo aj s politikou. V roku 1984 bol v doplňovacích voľbách 1984 zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. Vo výkone poslaneckého mandátu pokračoval aj po riadnych voľbách v máji 1986.^[10]

Po voľbách skončil minister školstva Juraj Buša a na jeho miesto nastúpil práve Ľudovít Kilár.^[11] V novej funkcii sa Kilár zameral najmä na výchovný aspekt učiteľskej práce. Tvrdil, že „nie všetci učitelia si rovnako uvedomujú svoju zodpovednosť za výchovu“, a kritizoval aj slabšiu spoluprácu ďalších výchovných činiteľov.^[12] Pod jeho vedením sa rezort snažil reagovať na nové potreby hospodárstva. Zdôrazňoval prípravu študentov pre modernizovaný priemysel, najmä v odboroch ako mikroelektronika, robotika či automatizované výrobné systémy.^[13]

Keď sa v Sovietskom zväze ujal moci Michail Gorbačov, jeho program liberalizácie komunistického režimu známy ako perestrojka sa prenášal aj do Československa. V školstve sa objavovali požiadavky na väčší dialóg so študentmi a na nové formy vyučovania. Kilár tieto témy preberal, no často skôr na úrovni vyhlásení než konkrétnych krokov.^[14]

V roku 1987 spustilo ministerstvo na pokyn straníckych orgánov analýzu stavu školstva. Jej výsledky priniesli viacero zistení. Až príliš sa kládol dôraz na kvantitu učiva bez ohľadu na jeho využitie, nehovoriac o ústupe výchovného pôsobenia na žiakov. Hodnotenie pedagógov bolo veľmi často založené na štatistických ukazovateľoch a v školstve tiež bujnela byrokracia. Na základe týchto zistení ministerstvo ohlásilo zmeny: maximálny počet žiakov v triedach sa mal znížiť na 30 – 35 v závislosti od stupňa školskej dochádzky, pripravovali sa opatrenia proti dvojzmennej výučbe a do učebných osnov sa mala pridať ekologická výchova prítomná hneď v niekoľkých predmetoch. V máji 1988 Kilár avizoval, že učebnice budú pripravovať viaceré autorské kolektívy a najlepšie sa vyberú konkurzom. V septembri 1989 na celoštátnej konferencii učiteľov zhrnul dosiahnuté zmeny a plány do budúcnosti. Vývoj však išiel rýchlejšie ako plány či postoje vtedajšieho vedenia školského rezortu.^[15]

Po vypuknutí Nežnej revolúcie sa Ľudovít Kilár voči ďalšiemu vývoju nebránil. Už 27. novembra 1989 prijal na ministerstve zástupcov vysokoškolákov a uistil ich, že za svoju politickú angažovanosť nebudú čeliť žiadnym postihom. Zaručil sa, že protesty ani otvorené postoje proti režimu neovplyvnia ich študijné výsledky. Napriek tomuto prístupu bolo zrejmé, že jeho pôsobenie vo funkcii ministra sa blíži ku koncu. Dňa 8. decembra 1989 stranícke orgány odporučili jeho uvoľnenie. Rovnaký deň Kilár podal demisiu a 19. decembra sa vzdal aj poslaneckého mandátu v Slovenskej národnej rade. Jeho politická kariéra sa uzavrela.^[16] Ľudovít Kilár sa vytratil z politického aj verejného života. Zomrel 8. júna 2020.^[17]