Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Ľudovít Didi – Róm, učiteľ a signatár Charty 77
Dátum: Rubrika: Z histórie školstva
PROFESIJNÁ DRÁHA UČITEĽA V OBDOBÍ NESLOBODY
Život Ľudovíta Didiho je príbehom učiteľa, ktorý sa nebál postaviť za svoje presvedčenie ani v časoch, keď to znamenalo stratu práce a roky problémov. Podporil Pražskú jar, kritizoval okupáciu a stal sa jediným rómskym signatárom Charty 77 zo Slovenska. Po revolúcii sa vrátil k práci s deťmi, začal písať a postupne získal uznanie, ktoré mu režim kedysi odopieral.
Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove. Pochádzal z chudobnej rómskej rodiny, kde sa s akýmkoľvek vyšším vzdelaním nepočítalo. Po absolvovaní ľudovej školy pomáhal rodinnému rozpočtu príležitostnými prácami. Až po vojne sa mu podarilo diaľkovo doštudovať meštiansku školu.[1] Bol prijatý na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no pre chudobné pomery, ale čiastočne aj pre neochotu rodiny, z tohto štúdia napokon nič nebolo.[2] Didi utiekol do Bratislavy a po období pretĺkania sa mu podarilo vzdelávať sa aspoň v kurzoch, ktoré vtedy ponúkal spolok YMCA.[3] Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa zúčastnil prác na tzv. stavbách mládeže.[4] Podľa neskorších tvrdení sa práve tam nadchol pre komunistické myšlienky, ktoré vnímal ako príležitosť pre rómske etnikum uniknúť z chudobných pomerov.[5]
Jeho ďalšie pôsobenie nie je celkom jasné. Podľa niektorých zdrojov začal v šk. roku 1951/1952 študovať v Prahe na Vysokej škole politických a ekonomických vied, z ktorej ho však vylúčili pre kritiku vtedajšieho sovietskeho lídra Stalina.[6] Túto etapu života opisoval v šesťdesiatych rokoch 20. storočia inak – tvrdil, že počas prezenčnej vojenskej služby bolo proti nemu, ako príslušníkovi tzv. Vnútornej stráže, vykonštruované obvinenie z protikomunistickej činnosti a v polovici päťdesiatych rokov bol odsúdený na 3-ročný podmienečný trest.[7]
Didiho život sa v 2. polovici päťdesiatych rokov menil. V Nitre a okolí začal pracovať ako funkcionár Československého zväzu mládeže, jedinej povolenej organizácie pre mladých ľudí. Časť práce spočívala v osvetovej činnosti, ktorá sa však nezaobišla bez propagovania komunistických myšlienok.[8] Ako mládežnícky funkcionár bol 10. februára 1958 prijatý do Komunistickej strany Československa (ďalej len „KSČ“). V roku 1959 v Nitre absolvoval Pedagogickú školu pre vzdelanie učiteľov národných škôl.[9]
Ako člen strany sa uchádzal aj o možnosť študovať právo na tzv. Vysokej škole straníckej, ktorá fungovala popri ÚV KSČ. Táto inštitúcia síce poskytovala vzdelanie v oblasti humanitných vied, no slúžila najmä na výchovu režimu oddaných politických funkcionárov, pričom humanitné vzdelanie bolo výrazne poznačené komunistickou ideológiou.[10] Predstavy Ľudovíta Didiho o nadobudnutí vyššieho vzdelania však opakovane stroskotávali – či už na organizačných dôvodoch, inokedy na straníckych orgánoch. Nepomohli ani listy smerované na najvyššie stranícke orgány na Slovensku či odporúčania jeho zamestnávateľov.[11] Akousi náhradou za vysokoškolské vzdelanie bolo v roku 1963 absolvovanie učiteľského štúdia na Pedagogickom inštitúte. Didi sa tak stal učiteľom literatúry a dejepisu.[12]
V priebehu šesťdesiatych rokov pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ na rôznych školách. V roku 1966 nastúpil ako vedúci vychovávateľ na Osobitnej škole vo Vrábľoch.[13] Zmeny, ktoré v Československu priniesol v roku 1968 pokus komunistického vedenia o demokratizačné reformy, vnímal aj Ľudovít Didi a 26. apríla 1968 napísal list 1. tajomníkovi ÚV KSČ Alexandrovi Dubčekovi, v ktorom mu vyjadril podporu, predostrel návrhy, ako čo najlepšie presadiť reformný progra
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk
Vydanie Manažment školy v praxi 1/2026