Jedna trieda navyše: malý príbeh o veľkej politike menšinového školstva

Od kolektívnej viny k ústavným sľubom: príbeh maďarskej menšiny po roku 1945

Príslušníci maďarskej národnostnej menšiny sa podobne ako československí Nemci ocitli po obnovení Československa v komplikovanej situácii. V súlade s princípom kolektívnej viny sa na Maďarov nazeralo ako na nepriateľský element. Cieľom novej štátnej moci bolo vysídlenie celej maďarskej národnostnej menšiny spôsobom podobným tomu, aký sa realizoval v prípade Nemcov. Hoci tento scenár napokon nebol uskutočnený, prvé roky po vojne doliehali na Maďarov v Československu opatrenia ako konfiškácia majetku, likvidácia menšinového školstva či kultúry, nehovoriac o rôznych nútených deportáciách po celom území Československa. Mnohí Maďari v snahe o záchranu radšej volili cestu núteného poslovenčenia. Situácia sa postupne začala meniť po roku 1948. Maďari mohli získať československé štátne občianstvo, menšinovú kultúru začal koordinovať oficiálny spolok tzv. Csemadok a obnovovala sa aj sieť školstva, samozrejme, všetko pod kuratelou komunistického režimu.

Ďalšie zlepšenie menšinových práv súviselo s obdobím Pražskej jari. Vyvrcholením bolo 27. októbra 1968 prijatie Ústavného zákona o postavení národností v Československej socialistickej republike. Príslušníci maďarskej národnostnej menšiny (no nielen oni) získali právnu záruku vzdelávania v materinskom jazyku, možnosť kultúrneho rozvoja či používanie vlastného jazyka v styku s úradmi, ktoré sa nachádzali v národnostne zmiešaných oblastiach. Nastupujúca normalizácia znamenala nielen politický pád viacerých Maďarov spojených s reformným úsilím, ale aj administratívny tlak na používanie maďarského jazyka na úradoch či vo vzdelávaní. Postoj normalizačného komunistického režimu k maďarskej menšine vyvolával protitlak zo strany jej príslušníkov. Silnejúce aktivity maďarského disidentského hnutia reagovali napríklad na pokus Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky (ďalej len „SSR“) z konca sedemdesiatych rokov o zavedenie systému, v ktorom by sa maďarčina vyučovala iba ako vyučovací jazyk a literatúra. Výsledkom týchto, ale aj iných aktivít bolo, že práva maďarskej národnostnej menšiny sa stali súčasťou požiadaviek rôznych skupín, ktoré vyjadrovali opozičné postoje vo vzťahu ku komunistickému režimu.^[1]

Keď jedna trieda nestačí: prvý zápas o paralelnú triedu

Súboj o uplatňovanie menšinových práv v školstve si možno ilustrovať na príklade gymnázia s maďarským vyučovacím jazykom v Želiezovciach. Dňa 18. marca 1980 požiadal bližšie nemenovaný predseda Združenia rodičov a priateľov školy (ďalej len „ZRPŠ“) pri gymnáziu vedúceho odboru školstva na Západoslovenskom Krajskom národnom výbore (ďalej len „KNV“) Františka Morávka a podpredsedu Západoslovenského KNV Ondreja Bocku o otvorenie dvoch prvých tried. V úvode listu uviedol, že podobnej požiadavke už KNV v ostatnom školskom roku vyhovelo, a preto podľa jeho názoru jedna prvá trieda nestačí. Zdôraznil, že na školu sa pravidelne hlási nadmerný