Vyhľadávanie v online časopise

Online časopis

Hlavná stránka Manažment školy v praxi Ročník 2019 Vydanie 7-8/2019

Cieľom iniciatívy „#somtu“ je vnášať fakty a ľudskosť do nenávistných diskusií

Dátum: Autor/i: Mgr. Veronika Pavlíková Klindová Rubrika: Rozhovor Zo seriálu: Rozhovory

Mgr. Veronika Pavlíková Klindová

Je absolventkou Filozofickej fakulty UKF v Nitre, vyštudovala žurnalistiku. Dva roky pôsobila v programe Teach for Slovakia (ďalej len „TFS“) ako učiteľka, dnes pracuje v TFS ako komunikačná a marketingová manažérka. Je zakladateľkou iniciatívy „#somtu“ na Slovensku. Spoluorganizuje sériu diskusií SOMTU offline na aktuálne témy na sociálnych sieťach. Spolu s Indícia Roadshow precestovala v roku 2017 Slovensko, aby učiteľom predstavila, čo sú to hoaxy, konšpiračné teórie, fake news a tipy, ako viesť žiakov ku kritickému mysleniu a k mediálnej gramotnosti. Venuje sa témam vzdelávania a komunikácie.

Ste zakladateľkou iniciatívy „#somtu“ na Slovenku. Čo je jej cieľom?

Iniciatíva má pôvod vo Švédsku, kde ju spustila novinárka Mina Dennert. Ide o skupinu na Facebooku, do ktorej sa môžu pridávať rôzni ľudia. Musia len súhlasiť s princípmi: vzájomný rešpekt a diskusia bez povyšovania. Cieľom iniciatívy je vnášať fakty a ľudskosť do nenávistných diskusií, kde si ľudia prajú smrť, šíria hoaxy a klamstvá, ktoré ľudí rozdeľujú a podnecujú k hnevu.

Kde sa vzala motivácia vytvoriť iniciatívu a kto je cieľovou skupinou?

Prostredníctvom programu Teach for Slovakia som mala cennú príležitosť pracovať ako učiteľka. Učila som matematiku v triede ôsmakov práve v období, keď v našich médiách rezonovala utečenecká kríza. Mladých ľudí v ich veku zaujíma, čo sa vo svete deje. Niekedy sme sa o tom rozprávali. Raz za mnou prišli po vyučovaní a pýtali sa ma, či viem o tom, že utečencov platia Američania, aby sem prišli a rozvrátili náš systém. Vraj to musí byť pravda, lebo to hovoria ľudia na Facebooku, videli to v komentároch. Vtedy mi prvýkrát napadlo, že s tým treba niečo robiť. Dlho som si myšlienku nosila v hlave, až som po nejakom čase natrafila na článok o švédskej skupine „#jagärhär“. Spojila som sa s jej zakladateľkou Minou. Slovenská skupina začala fungovať v apríli 2017. Čo sa týka cieľových skupín, sú dve. Do iniciatívy sa môžu zapojiť všetci, ktorým záleží na našom online verejnom priestore a kultivovanej diskusii. Často sa ľudia boja vyjadriť svoj názor, lebo sa boja nenávistných reakcií. Keď vedia, že je tu s nimi v komentároch veľká skupina slušne diskutujúcich, môže im to pomôcť pridať aj svoj názor. Druhou cieľovou skupinou aktivít je šedá masa ľudí, ktorí si komentáre čítajú a často si na ich základe tvoria o téme názor. V prvom pláne to boli hlavne mladí ľudia, ale postupne som si uvedomila, že sa to týka aj starších užívateľov sociálnej siete.

Koľko máte členov v skupine a ako fungujete?

Aktuálne je v slovenskej skupine vyše 6100 ľudí. Pred dvomi rokmi sme boli tretia skupina, ktorá začala fungovať vo svete. Dnes ich sú desiatky, od Kanady cez Anglicko až po Indiu a spájajú takmer 200 tisíc online aktivistov po celom svete. Skupiny fungujú viac-menej rovnako. Členovia v skupine zverejnia informáciu o príspevku, ktorý je zverejnený na Facebooku, a pod ktorým sa rozpútala nenávistná diskusia. Ďalší ľudia zo skupiny sa pod pôvodným príspevkom môžu zapojiť komentárom, lajkom, môžu nahlásiť obsah, ktorý je proti normám siete alebo proti zákonom krajiny, v ktorej žijú. Pravidlom je, že ide o príspevky na facebookových stránkach médií alebo verejných osôb. Niekedy sa zvykneme zapojiť aj do príspevkov, ktoré sa stali virálnymi, zdieľajú ich desiatky a niekedy aj stovky užívateľov. Pritom nejde o to, aby všetci písali len pozitívne chvály, ale aby prispeli kultivovane a pokojne aj nesúhlasným názorom. Je to niečo, čo sa stále učíme.

Existujú nejaké pravidlá, odporúčania, ktoré sú dôležité v komunikácii s hejtermi?

Odporúčanie závisí od toho, čo chce človek v komunikácii dosiahnuť. Keďže v „#somtu“ nám ide hlavne o šedú masu ľudí, ktorá komentáre číta a málo sa zapája, snažíme sa namiesto dlhej diskusie s jedným človekom v jednom vlákne, pridávať pod príspevok nové komentáre. V nich sa sústredíme hlavne na fakty z článku, keďže prax a aj prieskumy ukazujú, že ľudia sa často púšťajú do debát, bez toho, aby si vôbec prečítali text, ku ktorému sa vyjadrujú. Stačí im bulvárny titulok a mnohokrát zavádzajúca ilustračná fotka. Potom je dôležité pripomínať ľudskosť – že aj tí druhí, na ktorých sa valí všetka tá nenávisť, sú ľudia ako my. Práve dehumanizácia je prvým krokom ku katastrofám z nenávisti. Príkladom je holokaust, pred ktorým Židov označovali za potkanov a parazitov. Podobne Tutsiov v Rwande predtým ako vytiahli mačety, ich označovali za švábov. Počas vojny v Juhoslávii sa na Bosniakov ukazovalo ako na hadov.

Ktoré z tém sú najviac diskutované? Je rozdiel v témach z hľadiska veku, regiónu a pod.?

Na Slovensku sú veľmi výbušné témy najmä o Rómoch, šíria sa o nich aj hoaxy. Napríklad príspevok o tom, ako Rómovia dostávajú lieky v lekárni zadarmo mal desaťtisíc zdieľaní a na Facebooku sa zdieľal viac rokov. Príspevok o tom, ako to v skutočnosti je, mal len do tisíc zdieľaní. Veľmi nenávistné reakcie zvyknú vyvolať aj články o komunite LGBT, utečencoch, migrantoch, neziskových organizáciách. Často sú to aj články o kňazoch a kresťanoch na jednej strane a moslimoch a iných náboženských menšinách na druhej strane. Tieto hejty nie sú ohraničené regiónom. Možno ak, tak téma východniarov v Bratislave. V regiónoch sa v miestnych facebookových skupinách šíria rôzne hoaxy na lokálne témy. Vyzerá to, akoby na internete najhlučnejšie diskutovali len hejteri. Niekedy ma z toho obchádza depresia, ale potom si uvedomím, že nejeden z komentujúcich profilov je falošný. Že v realite si vieme pomôcť a vieme spolupracovať.

Kde je hranica medzi opačným názorom, ktorý viete rešpektovať a hejtom, na ktorý zareagujete?

Pre mňa to hraničí tam, kde sa človek začne stavať do pozície nadradeného a vynáša veľmi vážne súdy na základe hoaxov, konšpiračných teórií a bez faktov. Tie môžu byť často úplne opačné. Sú to napríklad formulácie „špinavci, treba ich poslať preč, vystrieľať, len nás tu okradnú, dopadneme ako v Nemecku“. Čítam to často v diskusiách k utečencom. Pritom Nemecko minulý rok zaznamenalo rekordne nízku kriminalitu, najnižšiu od roku 1992. V krajine majú lepšie nemocnice, cesty aj vybavenie škôl a oveľa vyššie HDP na jedného obyvateľa ako u nás. Priať niekomu smrť, preklínať ho, vulgárne mu nadávať, vyhrážať sa mu – to nie je opačný názor. A rovnako vymýšľať si klamstvá a zastierať ich vetou „... nie je to pravda, ale mohla by byť“, je cez hranicu. Rada diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný postoj ako ja, lebo ma zaujíma, z čoho vychádzajú. Dá sa to však len vtedy, keď je na druhej strane skutočná osoba, nie kvetinka v profile, a kde je úprimný záujem o debatu. To je, podľa mňa, cesta k porozumeniu a k znižovaniu polarizácie v spoločnosti.

Ako sa viete vyrovnať s útokmi na Vašu osobu?

Našťastie, mne až tak veľa útokov nechodí, no ak niečo príde, hovorím o tom s manželom a priateľmi. To pomáha. Niektoré veci sú na pousmiatie, iné sú desivé. Keď vám niekto praje znásilnenie, je to silná káva. Mina, zakladateľka „#iamhere“, dostala kvôli vyhrážkam pred rokmi aj policajnú ochranu. Je dôležité, aby sa polícia aj prokurátori začali viac zaoberať online útokmi a brali ich vážne. Vysiela to silný signál do spoločnosti, čo je prijateľné a čo nie je. Veď si predstavme reálne, čo by sme robili, ako by sme reagovali, keby sme na ulici videli skupinu ľudí kričať na niekoho slovami „Do plynu. Zabijem ťa. Samopal na teba“.

Máte odporúčania pre pedagógov, ako so žiakmi viesť sporné diskusie?

Žiaci môžu mať rôzne zábrany, prečo sa s učiteľom rozprávať na tieto témy nechcú. Je dobré si urobiť prieskum, či náhodou nie je medzi rodičmi niekto, kto sa témou zaoberá – právnik, policajt, novinár a pod. a pozvať ho do triedy na diskusiu. Zároveň existujú rôzne projekty, príručky, ktoré vedia učiteľom a školám pomôcť na rôznej úrovni, od budovania mediálnej a digitálnej gramotnosti až po kritické myslenie a občiansku spoločnosť. Iuventa napríklad ponúka základným a stredným školám program „Škola bez nenávisti“. Zámerom programu je prevencia šikanovania, kyberšikanovania a nenávistných prejavov na základných a stredných školách.

Ďakujeme za rozhovor. (red.)

Autor/i:

Ďalšie články zo seriálu: Rozhovory

Podobné články

Diskusia - Počet príspevkov: 0

zobraziť diskusiu pridať príspevok

Bezplatný odpovedný servis

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk