Portál pre riaditeľov škôl a zriaďovateľov
ISSN 1339-925X

Online časopis

Autorita učiteľa v intenciách vybraných pedagogických koncepcií

Dátum: Rubrika: Teória vyučovania Zo seriálu: Teoretické východiská

Autorita ako výrazný dynamizujúci element sa objavuje azda vo všetkých oblastiach nášho každodenného života, či už ide o rodinu, školu, pracovné prostredie. Život bez autority je nepredstaviteľný. Ona určuje spoločenský život v právnom štáte, v rodine ako aj v škole. Prejavuje sa vo veľmi rozmanitých formách, môže uviesť niečo do pohybu alebo naopak udržať niečo v platnosti, viesť k dojatiu alebo sa prejaviť v bežných tradíciách. 

Autorita, najmä pedagogická autorita, ovplyvňuje životné príbehy detí a dospievajúcich, ako aj rodičov a vyučujúcich, buď zaťažujúco alebo oslobodzujúco. V živote dieťaťa je táto autorita fundamentálna a má kľúčový význam pre jeho ďalšie sociálne skúsenosti. Ako dynamický princíp podlieha najmä v období medzi detstvom a adolescenciou podrobným zmenám. V zmysle uvedených skutočností považujeme za dôležité venovať sa autorite učiteľa, ktorá sa objavuje v intenciách rôznych pedagogických koncepcií.

Autorita učiteľa z hľadiska humanistického konceptu výchovy a vzdelávania

Človekom, jeho výnimočnosťou, zvláštnosťami, vlastnosťami, schopnosťami, činnosťami, jeho výtvormi sa zaoberá mnoho vied. Označujú sa za antropologické alebo humanitné. Všetky tieto vedy (napr. filozofia, história, ekonómia, psychológia, estetika, právo, lekárske vedy) svojím spôsobom nepochybne prispievajú k poznaniu toho, v čom spočíva podstata ľudskosti, resp. sa usilujú o vymedzenie špecifických ľudských vlastností. Humanizmus v najširšom význame rozumieme ako niečo, čo patrí len človeku, čo vytvára jeho podstatu ľudskosti. V intenciách výchovy a vzdelávania sa humanistické myšlienky orientujú na vnútornú jedinečnosť a dynamiku osobnosti. Podľa B. Kosovej (2000) to znamená orientáciu na individuálnu osobnosť, ktorá sa stáva ústredným princípom a stredobodom výstavby pedagogickej teórie a praxe. Humanistický koncept uprednostňuje potreby a záujmy sebarealizujúceho sa jedinca, ktorý si postupne uvedomuje a rozvíja sám seba, ale aj svoje možnosti, stáva sa tak postupne skutočne sám sebou. Žiak sa považuje za hodnotnú osobnosť, za autonómneho, slobodného a nezávislého aktéra procesu výchovy, spoluautora sebarozvoja, ktorý je spoluzodpovedný za vlastnú výchovu. Spomínaná orientácia stojí na akceptovaní osobnosti, jej ­osobnostného ­rozvoja, ale súčasne nezabúda ani na akcentovanie jej sociálnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa rozvíja.

Za hlavného realizátora humanizácie v škole sa považuje učiteľ, bez ktorého by myšlienky poľudšťovania veľmi ľahko zlyhali. Na to, aby mohol učiteľ svojich žiakov viesť k neustálemu sebazdokonaľovaniu a sebarozvíjaniu, musí aj on sám týmito schopnosťami disponovať. Humanisticky orientovaný učiteľ sa preto stále pýta seba samého: Aký som učiteľ? Aký je môj vzťah k mojim žiakom? Ako by som mohol tento vzťah zlepšiť? Žiakov predsa nemôže vzdelávať a vychovávať niekto, kto sám nie je humánne založený. Učiteľ humanista podľa M. Beňa (2001) pomáha žiakom vnímať svet takým, aký je, vedie ich k osvojovaniu a používaniu metód poznávania sveta, umožňuje im samostatne, kriticky a nezávisle myslieť, nabáda ich, aby znovu skúmali tzv. “večné“ pravdy, podporuje ich úsilie, túžbu poznať pravdu, ctiť si ju a objavovať ju, vedie ich k úcte k iným ľuďom, k rešpektovaniu ich práv a dôstojnosti: cvičí ich v citlivosti na vonkajšie vplyvy, aby nepoliehali sociálnej manipulácii, konformizmu, atď.

Nesmieme však zabúdať, že charakteristickým znakom výchovy je vždy vzťah učiteľa a žiaka, a aj keď v ňom panuje asymetrickosť, hierarchia nadradenosti a podriadenosti, ale NIE prikazovania (učiteľ) a slepej poslušnosti (žiak), je spoločensky uznaná, legitímna forma hierarchie, z čoho sa vytvára učiteľova formálna autorita. Laická verejnosť, ako aj niektorí odborníci však majú skreslenú predstavu o autorite, a preto si ťažko predstavujú, že by žiak mohol mať rád učiteľa opierajúceho sa o svoju autoritu. Prečo by nemohol mať žiak kladný vzťah aj k ľuďom, ku ktorým má podriadený vzťah? Aj keď učiteľ vo svojej podstate zaujíma v hierarchii vzťahov v edukačnom procese legitímne uznanú sociálnu pozíciu nadriadenosti, žiak sa stále môže k nemu správať s úctou. Autorita učiteľa a humanistického učiteľa sa podľa nášho názoru nevylučujú, skôr vzájomne sa podporujú. Učiteľ by mal v tomto zmysle zaujímať pozitívny vzťah k životu, ­integrovať v sebe a transferovať do svojej činnosť humánnosť, mravnosť, kultúrnosť, múdrosť, vzdelanosť, dobro a snažiť sa to aj svojim žiakom vštepiť. Priznajme si, že bez jeho autority by k tomu však nikdy nemohol dospieť.

S humanistickým konceptom výchovy súvisia (aj keď nie sú totožné) personalistické koncepty vzdelávania, ktoré možno považovať tiež za nedirektívne a slobodné. Opierajú sa hlavne o pojem ľudského ja a pojmy slobody a autonómie človeka. Ich hlavnou myšlienkou je upriamenie pozornosti na osobnosť, ktorá je centrom edukačného procesu, a preto sa upriamujú na osobu žiaka, ktorou by sa mala riadiť výchova a vzdelávanie s využívaním jej sily (Bertrand, 1998). M. Zelina (2010) humanistické a personalistické teórie spája, pretože tie predstavujú najsilnejšie teoretické prúdy nielen v pedagogike, ale aj v psychológii a sociálnych vedách. Tieto smery sa vyznačujú tým, že svoju pozornosť sústreďujú na celostnosť osobnosti, zdôrazňujúc humánny aspekt výchovy a vzdelávania. V komparácii s pozitivistami a ich používanými metódami poznávania a skúmania dávajú prednosť fenomenologickej analýze. Hlavný dôraz nie je položený len na nonkognitívnych zložkách osobnosti a prevláda u nich presvedčenie, že každý človek bez ohľadu na svoj vek sa môže zdokonaľovať.

Autorita učiteľa z hľadiska nondirektívnej pedagogiky

V druhej polovici 20. storočia sa vplyv humanistickej psychológie, a tým aj vplyv humanistických myšlienok naplno prejavuje v pedagogickej koncepcii nondirektívnej pedagogiky, ktorá odmieta behaviorálne pozície založené na prispôsobovaní, zdôrazňovaní vonkajšieho pôsobenia na jedinca, preferovaní kongnitívnej orientácie a jednostrannom dôraze na výkon. Vyzdvihuje skôr vnútornú aktivitu žiaka, jeho spontaneitu, kreativitu, slobodu, rozvoj jeho individuality a potenciálnych síl v smere vlastnej sebarealizácie. Obrat k človeku sa v humanistickom poňatí chápe ako orientácia jedinca na seba, sústredenie sa na vlastné prežívanie a sebarozvoj (Vališová, 2011). Predstaviteľom tohto konceptu je C. R. Rogers, humanista, ktorý veril, že človek pri vytvorení vhodných podmienok môže dosiahnuť žiaduci sebarozvoj. V kontexte autority sú pre našu prácu zvlášť významné pojmy sebarozvoj a sebarealizácia, z ktorých pramení aj veľmi nesprávna, až radikálna interpretácia niektorých odborníkov z oblasti pedagogiky týkajúcich sa slobody a autority, ktoré vnímajú ako navzájom vylučujúce sa pojmy. Myslíme si, že s absenciou autority by sme nemohli poznať ani hranice slobody. Pri štúdiu publikácie Rogersa a Freiberga Sloboda učiť sa (1998) je pozorovateľná značná averzia voči tzv. tradičným spôsobom vzdelávania, ktorým prisudzuje len negatívne znaky, pretože učiteľ v nej vystupuje v role experta, nositeľa vedomostí a moci, naproti tomu od študentov sa očakáva len rola recipientov. H

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Diskusia - Počet príspevkov: 0

Odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk