Využitie písaného storytellingu vo vzdelávaní

Využívanie storytellingu patrí k tradičným formám delenia sa o poznanie, tradície, hodnoty, profesijné znalosti či zručnosti. Metóda dostáva priestor aj v oblasti vzdelávania žiakov. Poznáme niekoľko foriem storytellingu - video storytelling, kontaktný storytelling a písaný storytelling. Písaný storytelling je pre učiteľov často najatraktívnejší, pretože si nevyžaduje nijaké technické vybavenia a nie je nutný ani hosť z externého prostredia. Na druhej strane ja táto forma storytellingu pre učiteľov najnáročnejšia.

Využívanie písaného storytellingu vo vzdelávaní

O písanom storytellingu hovoríme, keď rozprávač storyteller rozpráva skupine poslucháčov vopred pripravený príbeh. Písaný storytelling si vyžaduje špecifiká, ktoré musí rozprávač ovládať v takej miere, aby jeho príbeh oslovil žiakov, vyvolal v nich emóciu a dojem, ale bol aj náučný. Ľudia si prostredníctvom ústnej komunikácie vymieňajú životné skúsenosti a zážitky od nepamäti. Z tohto dôvodu možno túto formu storytellingu považovať za najstaršiu. Formou ústneho podania sa nám zachovalo niekoľko známych rozprávok, piesní, básní, bájí a pod. Tie často rozprávači pri storytellingu využívajú, príp. sa nimi inšpirujú. Je dôležité, aby rozprávač, skôr ako začne s výučbou prostredníctvom písaného storytellingu, mal nadobudnuté potrebné zručnosti v takej miere, že jeho príbeh prinesie žiakom očakávané obohatenie. V neposlednom rade je podstatné nepodceniť výber príbehu.

Učiteľ nesmie zabúdať, že pracuje so zvedavosťou a fantáziou žiakov a na základe tohto by mal vytvárať vhodné učebné situácie. Prostredníctvom nich sa stáva vyučovanie zážitkovým učením.

Správny výber príbehu

Pri práci so žiakmi možno využiť každý príbeh, ale nie každý príbeh je vhodný v každej situácii. Akýkoľvek príbeh, ktorý poznáme, má svoje využitie pri jeho správnej modifikácii a aplikácii na konkrétnu prácu, ktorú so skupinou žiakov plánujeme. Pri výbere vhodného príbehu musíme vopred vedieť čo je cieľom práce, aká je východisková situácia pri riešení danej témy, koľko času máme k dispozícii na príbeh a všetky aktivity s ním spojené.

Z experimentov realizovaných v roku 2010 je známe, že medzi rozprávačom a skupinou poslucháčov sa počas storytellingu vytvára väzba. Vnímanie v ich mozgu sa nastaví na rovnakú vlnu. Predstavivosť poslucháčov je zrkadlom toho, čo rozprávač hovorí (Stephens,Silbert, Hasson, 2013). Aby sa väzba vytvorila, je nutné, aby rozprávač bol s príbehom stotožnený. Odborníci odporúčajú mať spočiatku v repertoári skôr menší počet príbehov, s ktorými následne možno pracovať a mierne ich pretvárať. Rozprávač si je v nich istý, pozná ich, aj hlavné postavy. Javí sa, že najlepšie je vybrať príbeh, ktorý skupina žiakov nepozná, alebo sa aspoň rozprávač domnieva, že ho poznať nebude.