Vplyv emócií na edukáciu

Emócie a edukácia

Čoraz častejšie sa zdôrazňuje, že v školách nestačí využívať len tzv. inovatívne metódy a formy práce, ale viac pozornosti treba venovať emocionálnym aspektom edukácie. Edukáciu začínajú výrazne ovplyvňovať psychodidaktika, neuropedagogika, neurodidaktika, neuropsychológia. Emócie a edukácia nepatria k niečomu, čo by bolo celkom nové, doposiaľ nepoznané. Možno povedať, že napríklad aj problémové, skupinové vyučovanie alebo aj tvorivosť nepatria k niečomu celkom novému, lebo sú tak staré ako samotná škola. Lenže z hľadiska požiadaviek doby im nebola venovaná taká pozornosť, aká im je venovaná dnes. Podstata spočíva v tom, že na emócie máme dnes nové pohľady vychádzajúce z novších neurovedných a kognitívnych pohľadov na edukáciu. Novosť a nové možnosti spočívajú v novších pohľadoch na psychiku človeka, v doceňovaní doteraz podceňovaných alebo nepoznaných možností, ktoré sa vnímali ako samozrejmosť. Autori, zaoberajúci sa učením a psychológiou, zdôrazňujú, že v súčasnosti sa veľmi intenzívne skúma prepojenosť emócií a kognitívnych procesov.

Čo rozumieme pod pojmom emócia?

V psychologickej literatúre zistíme, že ide o pojem, ktorý je opisovaný a definovaný z viacerých aspektov. Emócie sú psychické procesy, zahrňujúce subjektívne zážitky pohody a nepohody, previazané s fyziologickými zmenami (zmena srdečného rytmu, zmena rýchlosti dýchania), motorickými prejavmi (mimika, gestikulácia), zmenami pohotovosti a koncentrácie. Z hľadiska zamerania príspevku uvedieme definovanie podľa autorov Oatley, K., a Jenkins, J. M.: „Emócia je indukovaná konkrétnou osobou, a to buď vedome alebo nevedome, a vždy sa vzťahuje na určitý objekt. Zvyčajne sa prežíva ako určitý mentálny stav, a je sprevádzaná telesnými zmenami, expresívnymi výrazmi a činnosťami. Podstatou emócie je istý stupeň pripravenosti na aktivitu, resp. na jej plánovanie“ (In Špajdel, M., Jurásová, K. I., 2012, s. 7).Pri uvažovaní o emocionalite a edukačnom proces však nejde len o to, či sa žiaci v škole cítia dobre, či sú spokojní a pod. V literatúre sa píše o podstatnejších aspektoch. Podnetnom je teória kognitívneho zhodnotenia, pod čím sa rozumie hľadanie a vysvetľovanie pre rôzne skutočnosti spojené s evokovanými emóciami. Teórií kognitívneho zhodnotenia je viac. Kognitívne zhodnotenie pôsobí na intenzitu a kvalitu emócií.

Vo vzťahu k edukačnému procesu možno uvažovať o tomto postupe:

1. Ohodnotenie reálnosti situácie ‒ Do akej miery je subjekt presvedčený o reálnosti situácie?
2. Blízkosť situácie ‒ Ako blízko je situácia v psychologickom priestore?
3. Neočakávanosť situácie ‒ Do akej miery je subjekt prekvapený situáciou?
4. Nabudenie – miera nabudenia pred samotnou situáciou (In Špajdel, M., Jurásová, K. I., 2012, s. 7).

Zistenia výskumníkov oblasti tvorivosti

Výskumníci, ktorí uskutočnili experimenty v oblasti kreativity s 1600 deťmi, neskôr žiakmi, zistili, že:

• najvyššiu úroveň tvorivosti dosiahli deti okolo piateho roku svojho života – 98 %,
• vo veku desiatich rokov sa toto percento znížilo na 30 %,
• vo veku pätnástich rokov to bolo už iba 12 %,
• vo veku dvadsaťpäť rokov zistili už iba 2 % tvorivosti (Kobbeloer, M., 2014, s. 12).

Podobných výskumov je v publikáciách a aj na internete veľa, majú však jedno spoločné, potvrdzujú a dokazujú, že tvorivosť je pre človeka prirodzená, že mladý človek je tvorivý, vďaka čomu sa rozvíja.

Pri problémovom vyučovaní sa dieťa v období predškolského veku naučí veľmi veľa práve vďaka prirodzenému a spontánnemu poznávaniu. Známe je aj to, že spoznanie niečoho nového nemá vplyv len na kognitívnu oblasť, ale veľmi význame ovplyvňuje aj emocionálnu stránku človeka. Môžeme hovoriť o „spojených nádobách“ – tvorivosť podporuje, vyvoláva emocionalitu (radosť z poznania, objavenia, odhalenia niečoho nového a pod.), emocionalita podporuje tvorivosť (poznávanie zo záujmu, ľahšie prekonávanie problémov, ľahšie zapamätávanie si a pod.). J. Škoda a P. Doulík (2011, s. 27) píšu: „Telefónne číslo milovanej osoby si zapamätáme veľmi rýchlo, ale telefónne číslo na svojho zubného lekára musíme obvykle dlho hľadať.“ Príkladov, kedy si na základe „pohody“ dokážeme hravo zapamätať aj ťažšie či zložitejšie obsahy, postupy, ale aj naopak,  situácie, kedy hovoríme: „bol som tak stresovaný, že ani neviem, čo sa dialo“, si  vieme vybaviť veľa.  Vžime sa do situácie žiakov, ktorí denne prežívajú buď pohodové alebo stresové situácie.

Rozvoj neurovedných pohľadov na edukáciu sa v súčasnosti mimoriadne rozvíja, a tak máme možnosť čoraz častejšie čítať myšlienky, napr. „emócie, nie sú nepriatelia učenia, ale sú pomocníkom pri učení“, „kto chce premýšľať, musí sa cítiť dobre“, „racionálne myslenie nie je možné bez emócií“, „emócie sú základom kreativity“ a pod. Je zrejmé, že učenie a emócie veľmi úzko spolu súvisia. V literatúre nachádzame aj vyjadrenia o tom, že dochádza k renesancii v oblasti emócií vo vzťahu k edukácii. Otázkou ostáva, či v reálnej edukačnej praxi uplatňujeme poznatky o emocionalite edukácie.

Dve stránky vyučovania a učenia

Pohľad na vyučovanie z hľadiska emocionality znamená, že vo vyučovaní musíme rozlišovať dve stránky vyučovania a učenia sa žiaka:

1. Kognitívne procesy spracovania informácií– považujú sa za skutočné mechanizmy učenia, pretože vytvárajú zmeny v pamäťovom systéme ‒ deklaratívne alebo procedurálne vedomostné štruktúry.
2. Emocionálno-motivačné „sprievodné procesy“ – nepriamo sa podieľajú na procese učenia a ovplyvňujú kognitívne stránky učenia, napr. jeho dynamiku a pod.

Medzi týmito dvoma procesmi jestvuje vzájomná interakcia, ktorá ovplyvňuje celý proces učenia.

Naša pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na kognitívnu stránku, emocionalita sa považuje za čosi samozrejmé, vyplývajúce zo samotnej činnosti učiteľa. Emocionalita však tvorí významnú súčasť riadenia edukačného procesu.

Obr. č. 1: Činitele pôsobiace na edukačný proces (podľa Krapp, A. 2005.)

Aká je úloha emócií v edukácii?

Pozitívne alebo negatívne emócie ovplyvňujú záujem žiaka, jeho úspechy, zapojenie sa do procesu vyučovania. Vplyv emócií nespočíva len v tom, že pôsobia na edukáciu, ovplyvňujú, podporujú alebo narúšajú proces individuálneho vývoja detí a adolescentov, sú ústredným prvkom ich duševného zdravia a dobrého alebo nefunkčného fungovania. Často alebo najčastejšie sa v súvislosti s emóciami spájajú len žiaci. Menej si uvedomujeme, že emócie žiakov pôsobia aj na emócie učiteľa. Napríklad, ak sú žiaci dobre pripravení, aj učiteľ navodí dobrú pozitívnu atmosféru, vyučovacie hodiny sú pokojnejšie, bez hnevu učiteľa, bezstresové a pod. Ak svojou nepripravenosťou na hodinu žiak učiteľa nahnevá, menej sa na neho usmieva, je menej zhovievavý – to sa následne prenáša do jeho a aj žiakových emócií na hodine. Najpodstatnejšou úlohou emócií je to, že prepájajú, resp. sú vo vzájomnej interakcii s kognitívnymi a motivačnými procesmi. Emočné aktivity ovplyvňujú činnosť limbického systému a predovšetkým jeho časť – amygdalu (párová mozgová štruktúra stavovcov (vr. človeka) umiestená v strednej časti spánkového laloka. Ako súčasť „Pápežovho emočného okruhu“ je prepojená množstvom dráh do ostatných častí limbického systému a do mozgovej kôry a hrá hlavnú rolu vo formovaní a uchovávaní pamäťových stôp spojených s emočnými prežitkami s emocionálnym zafarbením. Významne ovplyvňuje správanie  – pozn. red).

Pri úvahách nad emocionalitou edukácie však nejde len o to, že radostná a pokojná atmosféra v triede prispieva k dobrej práci učiteľa a aj žiakov. Treba si uvedomiť, že emócie mimoriadne významne vplývajú na produkciu hormónov. Pozitívne emócie, spokojnosť, dobrá nálada, radosť z poznávania prispievajú k tomu, že sa vylučuje dopamín, ktorý má pozitívny vplyv na kognitívne procesy, na flexibilitu myslenia, na tvorivosť a záujem o nové.

Naopak, strach, úzkosť, hnev, obavy z budúceho a pod. sú stavy, ktoré produkujú zvýšenú hladinu noradrenalínu, ktorý sa charakterizuje ako stresový hormón, a to najmä preto, lebo emócie:

• ovplyvňujú dosahované výsledky v procese vyučovania a učenia sa,
• ovplyvňujú rozvoj dieťaťa, jeho zdravie, psychické stavy,
• učiteľa vplývajú na jeho prístup k vyučovaniu.

Významné úlohy emócií v edukačnom procese

Významné funkcie priamej edukačnej praxe:

• Funkcia orientačná – pozitívne emócie prebúdzajú a podporujú záujem žiakov o preberané učivo. Žiak so záujmom získava nové informácie.
• Funkcia aktivačná – pozitívne emócie sú „spúšťačom“ kognitívnych procesov. Bez emócií sú učenie a záujem o učivo a učenie nezáživné.
• Funkcia modulačná – pozitívne emócie podporujú optimálne fungovanie kognitívnych procesov, sú „zásobárňou energie“ a mobilizujú všetky doterajšie vedomosti, vďaka čomu sa učenie stáva ľahším, zaujímavým a využiteľným v ďalších činnostiach.

Funkcia metakognitívna – pozitívne emócie prispievajú k tomu, že žiak sa učí rozumieť sebe samému, vie si vyberať postupy vedúce k efektívnej činnosti, inak povedané „učí sa rozumieť sebe samému, učí sa učiť“(Posłuszna-Owcarz, M. 2016, s. 17).

Ak nazeráme na význam emócií aj z už uvedených aspektov, skutočne v edukácii nejde len o to, aby sa žiak v škole cítil dobre, ale predovšetkým o to, aby sa učil so záujmom, v pohode a aby sa učil rozumieť sebe samému. O kvalite života detí v škole veľmi podrobne a podnetne píše H. Lukášová (2010). Vychádzajúc z hľadísk na edukáciu a z rôznych hodnotení v literatúre sa javí, že edukačný proces je dôsledne analyzovaný z mnohých aspektov, pričom kognícia a motivácia akoby mali prevažujúcu úlohu.

Emocionalita ako výsledok a proces edukácie

V ostatných rokoch do týchto hľadísk významnejšie vstupuje, napr. psychodidaktika. Emocionalita, vzhľadom na viaceré skutočnosti (množstvo učiva, konkurencia, rôzna technika, masovokomunikačné média, ale aj rôzne vzdelávacie inštitúcie) si zasluhuje a bude zasluhovať zvýšenú pozornosť. Treba dodať, že nielen z hľadiska žiakov, ale aj z hľadiska požiadaviek na prácu učiteľa.

Učiteľ a dnes akcentované emócie sú jedným z kľúčových faktorov edukácie, pretože učiteľ vyvoláva radosť, spokojnosť žiakov, objektívnym a motivačným prístupom k ich hodnoteniu im pomáha získavať vedomosti, vytvára pozitívne emócie, ktoré podporujú kreativitu, nevyvolávajú u žiakov stresové situácie a pod.

M. Máčajová (2012, s. 25) zdôrazňuje: „Najväčšia šanca, ako učivo uchovať, pochopiť a zapamätať si, je vytvoriť prostredie, pri ktorom učenie produkuje potešenie.“

Doterajšie hľadiská, resp. vplyv emócií na vedomostí, sa viac sústreďovali predovšetkým na výsledok, to znamená, že emócie sú významné a dôležité pre učenie sa žiaka a významne ovplyvňujú výsledky jeho učebnej činnosti. Súčasnosť sa vo vzťahu k edukačným procesom zameriava na význam emócií v procese edukácie. Pozitívne emócie tak uľahčujú, resp. skvalitňujú procesuálnu stránku.

• Aký je rozdiel, resp. vplyv negatívnych emócií v procese edukácie?

Pravdou je, že aj negatívne emócie môžu mať dobrý dopad na výsledok učenia. Avšak rozdiel medzi pozitívnymi emóciami a negatívnymi emóciami spočíva v tom, že negatívne emócie pôsobia len na výsledok, teda nie na proces učenia sa, z čoho potom rezultujú nedostatky, napr. zabúdanie učiva, problémy s transferom vedomostí atď. P. Schiller (In Máčajová. M., 2012, s. 25) zdôrazňuje, že za prítomnosti emócií vyplavuje mozog hormóny, ktoré pôsobia ako „ustaľovače pamäti“.

Učiteľ, učivo, žiak a emocionálne aspekty edukácie

Vyučovací proces je už stáročia charakterizovaný ako vzťah medzi učivom, učiteľom a žiakom. Hoci je táto triáda známa, pripomenieme, že vzťahy medzi učivom a učiteľom alebo aj vzťahy medzi žiakmi a učivom sú mladšieho dáta a v pedagogike, resp. v didaktike sa začali viac doceňovať najmä v druhej polovici 20. storočia. Aby táto klasická triáda plnila aj emocionálne aspekty edukácie uvedieme možnosti.

Učiteľ – učivo

Ak na tento vzťah nazeráme z aspektu emocionality, potom je úlohou učiteľa hľadať v učive také prvky, ktoré môžu podporovať emocionalitu žiakov. Nie je to jednoduché, najmä pri niektorých obsahoch učiva. No nie nadarmo sa hovorí, že učiteľ je „aj režisérom a aj hercom“. Ak priamo učivo neponúka emocionalitu, potom má učiteľ možnosti, napr. využívaním rôznych priebežných motivačných metód vniesť do vyučovania emocionalitu. Emocionalita by mala byť v istej rovnováhe s kogníciou. Samozrejme, nie je to jednoduché a ľahké, avšak mnohí učitelia, najmä s viacročnou praxou, dokážu aj najnezáživnejšie učivo oživiť tak, že učivo pôsobí aj na emócie.

Príklad:

Žiak – učivo

Zdá sa, že úlohou žiaka je osvojiť si učivo sprostredkúvané učiteľom alebo aj inými možnými metódami, napr. problémovým vyučovaním, tímovou spoluprácou so žiakmi a pod. Lenže, každý žiak je iný, každý má svoj štýl učenia sa, svoje záujmy, každý žiak má iné skúsenosti, iné prekoncepty atď. Možným „liekom“ na tieto rozdielnosti žiakov je diferencované vyučovanie. Novšie prístupy akoby toto vyučovanie z našich škôl vytláčali. Otázne je, či tieto nové prístupy vieme vždy správne aplikovať, a to aj z požiadaviek emocionality žiaka vo vyučovaní.

V zmysle uvedeného sa teda zamýšľame napríklad nad tým:

• či máme dôsledne diagnostikovaných žiakov pre skupinovú alebo tímovú spoluprácu,
• či dôsledne poznáme štýly učenia sa žiakov,
• či vieme, aké sú ich afektívne postoje k plánovaným činnostiam na vyučovacej hodine,
• či berieme do úvahy vzťah žiaka k predmetu a pod.

Od dôsledného poznania týchto a ďalších skutočností na trajektórii žiak – učivo sa v mnohom odvíjajú emocionálne postoje žiakov k priebehu hodiny.

Učiteľ – žiak

Uvedená oblasť je v pedagogicko-didaktickej a aj v psychologickej literatúre dobre rozpracovaná z viacerých hľadísk.

Z hľadiska aktuálnosti vzťahu z hľadiska emocionality je dôležitá potreba zvýšenej pozornosti:

• interakčným aspektom vo vyučovacom procese,
• riadeniu vyučovacej hodiny,
• klíme školy a triedy tak, aby žiakom poskytovala dobrú kvalitu života v škole,
• zodpovedného prístupu k hodnoteniu žiakov.

Všetko sú to oblasti, na ktoré občas zaznamenávame, ak nie priamo kritické pohľady žiakov, isté nespokojné hodnotenia časti žiakov. Pritom sú to oblasti mimoriadne významne pôsobiace na emocionalitu edukácie. Je to oblasť, ktorá si zasluhuje dôslednejšie skúmanie. Vzhľadom na zameranie príspevku neanalyzujeme uvedené oblasti podrobnejšie, zdôrazníme iba skutočnosť, že emocionalita edukácie sa prejavuje v celkovom vzťahu žiakov k učiteľovi. Z toho potom rezultujú pozitívne alebo aj negatívne prejavy žiakov k učiteľom.

Ak dnes konštatujeme, že žiaci sa voči učiteľom správajú veľmi často nedobre, ba niekedy až ohrozujúco, potom musíme pripustiť, že emocionalite buď nevenujeme takú pozornosť, akú by si zasluhovala (a sme zameraní najmä na vedomosti – tie sú meradlom hodnotenia práce učiteľa a aj žiaka), alebo emocionalite nevenujeme takú pozornosť, aká jej v edukácii patrí.

O potrebe emocionálnej inteligencie

V súvislosti s uvedenými myšlienkami si pozornosť zasluhuje emocionálna inteligencia. Uvedený pojem často používame v súvislosti s edukáciou. Netvrdíme, že učitelia neovládajú podstatu, ale konštatujeme, že emocionálnej inteligencii ostávame veľmi veľa dlžní. A to nielen u nás, ale celkovo vo svete. „M. Laliková urobila výskum na vzorke 1274 stredoškolákov v Kysuckom regióne a na tvrdenie „v mnohých situáciách sa neovládam“, odpovedalo ‒ často 14,6 % žiakov, veľmi často 7,6 % žiakov, teda spolu sa neovláda okolo 22 % žiakov! U spolužiakov odhadovali neovládanie správania až na 33 %“ (M. Zelina, 2017, s. 23).

Z uvedeného vyplýva, že žiaci neovládajú svoje emócie, čo sa prejavuje nielen v ich v učení, ale aj v ich správaní. To je obsahom emocionálne inteligencie.

Podstatou emocionálnej inteligencie sú podľa D. Golemana (2017):

• riadenie vlastných emócií,
• schopnosť motivovať sa – sebahodnotenie,
• empatia ‒ záujem o iných ľudí,
• angažovanosť ‒ medziľudské vzťahy.

Uvedené najlepšie pochopíme z grafického znázornenia, ktoré sa týka troch oblastí ‒ vnímanie a vyjadrenie emócií, ovládanie emócií, využitie emócií.

Tabuľka č. 1: Emocionálna inteligencia – spracované podľa publikácie D. Golemana (2017)

Dôvodov, prečo treba venovať pozornosť emocionálnej inteligencii je hneď niekoľko:

• v škole je veľa žiakov, ktorí sa vyhýbajú svojim rovesníkom, majú problémy s partnerskými kontaktmi,
• v škole máme žiakov, ktorí prejavujú nespokojnosť, majú zlú náladu,
• niektorí žiaci aj pri vysokom IQ majú zlé vzdelávacie výsledky, napr. pre hyperaktivitu, nervozitu a pod.
• žiaci, ktorí neovládajú svoje emócie, trpia emočným napätím,
• žiaci, ktorí sú konfliktní,
• u deti, ktoré  trpia strachom (výsledky, poníženie, posmech a pod.), znižuje sa ich intelektuálna výkonnosť, pracujú neefektívne,
• v škole máme žiakov, ktorí majú strach „pred vlastným obrazom“ (splnenie – nesplnenie očakávaní). 

Aj to sú dôvody, ktoré nás majú viesť k tomu, aby sme zvýšenú pozornosť venovali emocionálnej inteligencii. Ak sa pozrieme okolo seba, vidíme, že ľudia si často navzájom nerozumejú, ba nerozumejú ani sami sebe. Výsledkom sú neraz zbytočné nedorozumenia a konfrontačné strety, to platí aj pre edukáciu.

Záver

Emócie sú mimoriadne významné pre vyučovanie a učenie sa žiaka, a preto si vyžadujú mimoriadnu pozornosť. Realita je taká, že súčasná edukácia sa zameriava na výsledky (školy sú hodnotené podľa výsledkov, žiaci majú byť prijímaní na stredné školy podľa výsledkov testovania, znižovanie počtu žiakov v školách, ako dôsledok znižovania prírastku populácie vedie aj k tomu, že učitelia sa boja, že ostanú bez práce). V úsilí dosiahnuť čo najlepšie výsledky sa neraz stáva, že výsledok merateľný vedomosťami je to najpodstatnejšie, pričom sa zabúda na emócie, ktorými žiaci v škole žijú, ale hlavne na to, že emócie sú mimoriadne významné pre efektívnosť edukácie. Na druhej strane všetci vieme a uznávame, že dobré učenie a dobré výsledky sú založené na pozitívnych emóciách. Aj strachom v učení možno dosiahnuť výsledky, lenže strach a stres nepodporujú dlhodobé a trvalé zlepšovanie výsledkov v edukácii, ba ich dlhodobejšie až trvalé pôsobenie pôsobí na žiakov veľmi negatívne. Majme na zreteli, že dobrá motivácia podporuje emocionalitu a emocionalita aktivitu – to je základom dobrých výsledkov. Dobrá kvalita života žiaka v škole pôsobí na neho upokojujúco, žiak sa vie ľahšie vyrovnávať aj s náročnejšími úlohami, neprežíva stres a pod. Pripravujeme ho tak na život v dospelosti.

(Príspevok je spracovaný ako súčasť vedecko-výskumnej úlohy KEGA 007KU-4/2017 „Devalvačné prejavy žiakov voči učiteľom – prejavy, príčiny, prevencia.“)