Učiteľ v procese výchovy a vzdelávania v pedagogickejteórii a praxi (1.)

„ ...nech sa teda predovšetkým správa k žiakom ako rodič a uvedomuje si, že nastupuje na miesto tých, ktorí mu zverujú deti. Nech nezaviera oči pred ničím, čo treba napraviť. Nech je v učení prirodzený, v práci trpezlivý a skôr neúnavný, než prepiaty. Nech rád odpovedá na otázky, nech každý deň niečo povie, ba mnoho, čo by si poslucháči mali odniesť...“. (Quintilianus)

Učiteľ vždy bol, je a bude nositeľom, sprostredkovateľom výchovy a vzdelávania. V celom kultúrnom svete je kľúčovým fenoménom výchovno-vzdelávacích systémov a koncepcií, v ktorých sa reflektuje učiteľovo umenie zamerané na poznávanie a odovzdávanie kultúrneho dedičstva i na uvádzanie generácií  žiakov a študentov do sveta dospelých. Jeho profesionálne pôsobenie na školách a výchovných inštitúciách vytvorených spoločnosťou, patrí nielen k aktuálnym témam pedagogickej teórie, ale i témam vzdelávacej politiky v mnohých vyspelých krajinách, ktoré deklarujú kľúčový význam učiteľa pre efektivitu každého výchovno-vzdelávacieho systému, v kontexte Hel­sinskej deklarácie (D. Hellawell, 1987) a dokumentov UNESCO (S. Rassekh, G. Vaidenau, 1987, C. Hummel, 1988), programov OECD, európskych rozvojových stratégií (SO­KRA­TES, ERAS­MUS, COME­NIUS, (LIN­GUA) a národných programov rozvoja výchovy a vzdelávania.

S vývojom spoločnosti sa mení kontext výchovy a vzdelávania, menia sa školy, pracovné podmienky učiteľov i samotná učiteľská profesia. Požiadavka kvantity a kvality vedomostí učiteľov je úzko spätá s hierarchizáciou profesie so štruktúrou školského systému a rolami, ktoré učiteľ v rámci svojej profesie i mimo nej vykonáva (S. Bäuerle, 1990, Th. Ballauf, 1995). Učiteľ má rozhodujúce postavenie a participuje na rozvoji  vychovanosti a vzdelanosti ďalších generácií. Svojím profesijným pôsobením vstupuje do zložitého systému personálnych a interpersonálnych vzťahov, pomocou ktorých efektívne plánuje, organizuje, spolupracuje, kontroluje a hodnotí, nenásilne rieši konflikty, rešpektuje odlišnosti, správa sa zodpovedne, je pružný, otvorený, komunikatívny, kultivovaný, tolerantný (Ch. McCleland, S. Siegrist, 1995).

Byť učiteľom – nositeľom výchovných ideálov a vzdelanosti, znamená byť v prvom rade osobnosťou. Osobnostné a profesijné charakteristiky majú priamy vplyv nielen na efektivitu výučby, ale aj na správanie sa žiakov. Zvýrazňuje sa nielen učiteľovo pedagogické myslenie, ale aj jeho pedagogické pôsobenie v interakciách so žiakmi, kolegami, rodičmi, nadriadenými a i., ktoré s príslušnými  profesijnými kompetenciami zásadným spôsobom determinujú úroveň i výsledky pedagogickej práce učiteľa. Orientuje sa predovšetkým na edukačný proces v škole a na jeho pedagogické pôsobenie, v ktorom sa výchova a vzdelávanie chápe ako základné právo človeka s univerzálnou hodnotou učiacej sa spoločnosti (L. W. Anderson, R. B. Burns, 1989).

Syntetizujúce teórie edukačných vied komplexne identifikujú, popisujú, analyzujú a objasňujú hlboké poznanie procesov výchovy a vzdelávania. Ich predmetom je celý človek so všetkými svojimi vzťahmi ku skutočnosti, ktorý je veľmi zložitý, mnohostranne polarizovaný (J. Průcha, E. Walterová, 2003). Ako „kontinuitný proces sprístupnenia a transmisie organizovanej spoločensko-historickej skúsenosti z pokolenia na pokolenie” (Š. Švec, 1998), sa nesie v kontexte syntézy kultúry, duchovných výdobytkov, jazyka, morálky, náboženstva, práva, materiálnych a technických objektov, hodnôt, životného štýlu, rozmanitosti schém správania.

Výchova – vzdelávanie – procesy

Výchova a vzdelávanie (edukácia - výchova v širokom zmysle slova) v školskom systéme, teda v školách a školských výchovno-vzdelávacích zariadeniach sa tradične označuje ako výchovno-vzdelávací proces, ktorý zdôrazňuje zastúpenie dvoch stránok vyučovania - výchovnej i vzdelávacej stránky, v komplexnosti, rovnocennosti a jednote. Proces výchovy a vzdelávania prebieha v pedagogických činnostiach a interakciách, v ktorých sa realizuje intencionálne učenie s vedomou autoreguláciou. Je to zámerne riadený, systematický a organizovaný proces pôsobenia, v ktorom sa uskutočňuje sled kognitívnych a nonkognitívnych úkonov v reálnych alebo simulovaných situáciách, za účelom splnenia stanovených výchovných i vzdelávacích programov, s cieľom vyvolať túžbu po ďalšom poznávaní. Je to tvorivý proces s aktívnym myslením, v ktorom sa učenie, v kontexte intencionálneho pôsobenia, stáva nástrojom poznávania a riadenia života i času v konkrétnych podmienkach. Je zameraný na nadobúdanie ľudských kvalít, na všestrannú kultiváciu človeka, ktorý dokáže kriticky a tvorivo myslieť, ovládať svoju povahu i svoj duševný stav.

Výchova je najcieľavedomejšie, najsústavnejšie a najorganizovanejšie utváranie, kultivácia a vedenie ľudí. Jej teória spočíva v sociálnej orientácii, v jej formovaní a rozvíjaní základných kvalít osobnosti v kontexte základných oblastí kultúr s intencionálnym a funkcionálnym pôsobením. Zdôrazňuje sa v nej perspektívnosť, zámernosť, komplexnosť, dlhodobosť, dynamickosť, protirečivosť i dvojstrannosť. Výchovou sa človek stáva schopným žiť podľa prirodzeného predpokladu, čím sa naplňuje individuálny význam výchovy (byť