Učiteľ a výchova k zdraviu v kurikule školy

Zdravie je svojou podstatou univerzálnou podmienkou realizácie akýchkoľvek cieľov, ambícií, dispozícií, kompetencií, je nepochybne základným zdrojom a predpokladom pre realizáciu činností a uplatnenie všetkých stránok osobnosti. Vymedzená pozícia zdravia preto vyžaduje, aby výchova k zdraviu ako súčasť školskej edukácie predstavovala významnú a integrálnu súčasť kurikula školy na všetkých stupňoch pôsobenia. Výchova k zdraviu v sebe implikuje relevantné informatívne a formatívne ciele v procese formovania osobnosti charakterizovanej vzdelanosťou, zodpovednosťou, kooperatívnosťou a pozitívnymi hodnotovými preferenciami smerujúcimi ku kultivovanému životnému štýlu, ktorý je orientovaný na zdravie.

Výchova k zdraviu a škola

Výchova k zdraviu realizovaná v školskej edukácii predpokladá osvojenie zodpovedajúceho penza informácií, poznatkov, zručností a kreovanie postojov, záujmov a hodnotových orientácií zameraných na interiorizáciu zásad zdravého životného štýlu. Výsledkom má byť aktívna starostlivosť o vlastné zdravie reflektujúca bio­psychickú a sociokultúrnu determinovanosť osobnosti a konkretizovaná vo vyváženom a zmysluplnom životnom štýle, ktorý je predpokladom životnej pohody, osobnej a spoločenskej úspešnosti (Liba, 2016).

Výchova k zdraviu v školách nie je v prevažujúcej miere štruktúrovaná a realizovaná ako samostatný vyučovací predmet. V rámci školského kurikula sú témy o zdraví súčasťou vyučovacích predmetov (prvouka, prírodoveda, vlastiveda, etická výchova, náboženská výchova, prírodopis, dejepis, občianska výchova, telesná výchova, biológia a niektoré ďalšie). V rámci svojho zamerania reflektuje širokú oblasť pôsobenia s cieľom prezentovať a generovať primerané penzum prozdravotných vedomostí, poznatkov a zručností, spolu s utváraním, stabilizáciou a interiorizáciou očakávaných postojov a hodnotových orientácií. V prezentovanom vzťahovom rámci uvádzame a konštatujeme, že rozptýlenosť tém o zdraví znižuje účinnosť edukačného pôsobenia, prerušuje kontinuitu a potrebnú nadväznosť, tiež participácia všetkých učiteľov a pôsobenie „všade“ nezvýrazňuje závažnosť obsahu pre zdravie relevantného učiva. Doposiaľ sa nedarí prekročiť kognitívny rámec tak, aby bola prozdravotná edukácia nasmerovaná tiež do oblasti motívov a vôľového konania žiakov. Ide o to, že viaceré nepriaznivé ukazovatele zdravotného stavu populácie, pasívny spôsob života detí a mládeže signifikantne ovplyvňovaný priemyslom sociálnych sietí a zábavy, komercializácia života, málo zmysluplné a mnohokrát zdravotne i osobnostne neprimerané trávenie voľného času, nárast zastúpenia a frekvencie sociálno-patologických javov, pôsobia ako limitujúce faktory, ktoré inhibujú úsilie vo vzťahu k štruktúrovaniu zdravého spôsobu života.

Uvádzané skutočnosti sa stávajú výzvou a otvárajú priestor pre redefinovanie a modifikovanie účinnosti aktuálne realizovaných a praxou overených zdravotno-preventívnych edukačných prístupov a stratégií výchovy k zdraviu v školách.

Učiteľa ako edukátor a preventista

Formulovaná edukačná výzva vytvára dostatočnú argumentačnú bázu pre zdôraznenie pozície učiteľa. Platí, v historickom i aktuálnom kontexte, že ponuka akýchkoľvek edukačných stratégií je dominantne determinovaná osobnosťou učiteľa, jeho profesionálnou a osobnostnou kompetenciou. Kompetenčný profil učiteľa má reflektovať a akceptovať vývojové zmeny v spoločnosti a následne realizovať procesy možnej kurikulárnej transformácie prostredníctvom teoretického i praxologického potenciálu. Kompetenčný profil má vytvárať predpoklady pre dosahovanie edukačných cieľov, má prepájať poznatky, vedomosti, empíriu a sociálnu skúsenosť.

Výskumné výsledky a praktická školská skúsenosť dovoľujú vymedziť a konkretizovať komplex kompetencií, ktoré sú rešpektované ako relevantná súčasť profesiogramu učiteľa (uvádzame odborovo-predmetovú, didaktickú a psychodidaktickú, všeobecno-pedagogickú, diagnostickú a intervenčnú, organizačnú a riadiacu, soc