Portál pre riaditeľov škôl a zriaďovateľov
ISSN 1339-925X

Online časopis

Tradičné a inovatívne vyučovanie - podstata inovácií

V príspevku prinášame zamyslenie sa nad aktuálnymi aspektami edukácie z hľadiska tzv. klasických a inovatívnych, či moderných prístupov k jej realizácii. Edukácia je v ostatných rokoch predmetom sústredenej pozornosti celej spoločnosti. Sme svedkami skôr kritických hlasov, ako hlasov, ktoré by chválili jej realizačnú stránku, resp. reálne vyučovanie v školách, výsledkom čoho nie sú optimálne ani jej výsledky. V plejáde uvedených pohľadov najčastejšie rezonujú pohľady o nedostatočnej inovácii, modernizácii edukácie. Nestaviame sa do role arbitrov týchto a podobných názorov, prikláňame sa k tým, ktoré hovoria, že inovácii v školách by mohlo byť oveľa viac. Možné príčiny, prečo tomu tak nie je, sme opísali v Manažmente školy v praxi č. 6/2020.

Aká by mala byť edukácia? Čo by mala mať na zreteli? Na čo by sa mala sústreďovať?

Uvedené požiadavky opisujeme v troch názorových prístupoch:

Prvý prístup akcentuje napr.:

  • rozvíjať dieťa z jeho vnútra, nie tlakom z vonka,
  • uspokojovať jeho potreby, nie nútiť ho do života dospelých,
  • podporovať jeho spontaneitu, nenútiť ho do činnosti podľa našej metodiky,
  • rozvíjať jeho vlastné skúsenosti, nielen učiť ho osvojovať si sprostredkúvané učivo,
  • udržovať disciplínu žiakov nie prinucovaním, ale činnosťou, ktorá žiaka zaujíma.

Druhý prístup akcentuje napr.:

  • dieťa je špecifická osobnosť,
  • mobilizovať aktivitu dieťaťa, resp. žiaka,
  • vychádzať z poznania a záujmov žiaka,
  • zaujať dieťa, žiaka výučbou,
  • vytvoriť z triedy spoločnosť pre dieťa,
  • rozvíjať u dieťaťa tvorivosť,
  • rešpektovať individualitu dieťaťa a pod.

Tretí prístup akcentuje napr.:

  • dbať na prepojenie školy so životom,
  • umožniť aktívne konštruovať poznanie žiakov na základe vlastných skúseností, aktivít, ale aj chýb,
  • vytvárať priestor vo vyučovaní na rozvoj tvorivosti, kritického myslenia a ďalších sociálnych zručností,
  • koncipovať zmysluplný obsah aj podporou účelných spôsobov, foriem a metód vzdelávania i celkovou zmenou klímy školy,
  • využívať individualizovaný (diferencovaný, personalizovaný) prístup ako základný pilier, v centre ktorého stojí učiaci sa, jeho osobný potenciál a vzdelávacie potreby.

! Teraz azda to podstatné a pre niekoho možno aj prekvapujúce:

  • Prvý prístup, resp. prvé požiadavky na edukáciu sú z konca 19. a začiatku 20. storočia a boli formulované požiadavkami reformnej pedagogiky, ktorá akcentovala činnosť a tvorivosť žiakov vo vyučovaní a na jej základe vznikali viaceré koncepcie alternatívneho vyučovania.
  • Druhý prístup, resp. požiadavky sú z obdobia polovice 20. storočia, keď sa začala javiť potreba kvalitnejšej prípravy žiakov na život, a to docenením viacerých stránok osobnosti žiaka.
  • Tretí prístup je z dokumentu Učiace sa Slovensko a Národný program výchovy a vzdelávania. Je to reflektovanie súčasnosti, keď si uvedomujeme dôležitosť a význam zmysluplného vzdelávania (napr. sústredenie sa na kvalitu obsahu vzdelávania), ale aj významné docenenie potenciálu žiaka.

Ak porovnáme uvedené tri skupiny požiadaviek, uvedomíme si, že už viac ako 100 rokov voláme po inom vyučovaní, resp. po zmene a stále sa to nedarí tak, aby to bolo žiaduce.

Príklad: 

Porovnajme napr. rozvíjanie vlastných skúsenosti, nielen učenie osvojovania si sprostredkúvaného učiva žiakom (rok 1900) a aktívne konštruovanie poznania žiakov na základe vlastných skúseností, aktivít, aj chýb (súčasnosť).

 Za viac ako sto rokov sa škole nepodarilo zásadnejšie zmeniť niektoré prístupy k žiakom, napr. docenenie žiaka ako „sui generis“, ale veľa ostávame dlžní aj napr. rozvíjaniu tvorivosti a pod.

V čom spočíva modernizácia a inovácia edukácie

Ak hovoríme o uvedených pojmoch a riešime ich v rôznych štúdiách, publikáciách, na konferenciách, aj v ďalšom vzdelávaní učiteľov, najčastejšie akcentujeme využívanie publikácií, ktoré prinášajú nové podnety pre edukačnú prax.

Ak by sme z tohto zorného uhla posudzovali a očakávali zlepšenie edukačnej praxe, potom by nemal byť žiadny problém.[1] Problém nespočíva v tom, že by sme nemali možnosť čerpania nových pohľadov a možností naozaj kvalitne a moderne učiť. Pri kritike vyučovania a výsledkov zvykneme konštatovať, že hlavnou príčinou problémov je, že škola a práca učiteľov zotrváva na tzv. klasickom tradičnom vyučovaní.

V literatúre možno nájsť veľa pohľadov o tom, čo je tradičné vyučovanie. Je to vyučovanie, v ktorom:

  • je viac aktívny učiteľ ako žiaci;
  • žiak počúva vysvetľovanie učiva učiteľom;
  • žiak pracuje podľa pokynov učiteľa a pod.

Napriek tomu, že si učiteľ uvedomuje potrebu a aj možnosti iných prístupov, nevie sa už viac ako storočie zbaviť tradičného vyučovania a edukáciu zefektívniť.

Pojmy inovatívne prístupy, inovatívne vyučovanie, inovatívna pedagogika nemajú presné vymedzenie alebo definovanie. V inovatívnych prístupoch sa zdôrazňuje potreba zmeniť systém vzdelávania a pojem inovatívny je zastrešujúcim pojmom zmien v edukácii, ktoré silnejú od konca 20. storočia. Pripomenieme len niektoré vybrané aspekty, ktoré sa s týmto spájajú.

Aká je moderná, inovatívna edukácia?

Moderná edukácia do centra stavia žiaka. Nemáme tu na mysli pedocentrizmus zo začiatkov 20. storočia, ale docenenie žiaka ako osobnosti, ktorá nežije vo vzduchoprázdnom priestore, ale v priestore, ktorý ho obohacuje o vlastné poznávanie, ktorý pôsobí na jeho emócie, ktorý je od prírody aktívnym jednotlivcom atď. Edukačný proces mu poskytuje priestor pre sebarealizáciu tak, aby boli využité jeho potenciality – reálnosť rešpektovania a rozvíjania „sui generis“. Veľmi významná je aj spolupráca žiakov, čo sa v realite prejavuje v rôznych formách, napr. pri riešení projektov. Významnou stránkou je podpora a rozvoj sociálnych interakčných vzťahov žiakov, emocionality edukácie atď.

Tradičné vyučovanie nemôže do dôsledkov plniť tieto požiadavky. Jeho podstata spočíva v tom, že sa:

  • orientuje predovšetkým na pamäťové učenie sa žiaka,
  • málo pozornosti sa zameriava na rozvoj kognitívnej stránky jeho osobnosti,
  • menej dbá na význam emocionality vo vyučovaní ako významnej stránky motivácie, ale aj ako mimoriadne dôležitého „dopingu“ vyučovania,
  • nedoceňuje sa konštruktivistický prístup v procese získavania vedomostí a pod. 

Napriek tomu sa v reálnej praxi stretávame s herbartovským modelom vyučovania v postupnosti činností: jasnosť, asociácia, systém, metóda. Uvedené stupne sú charakterizované ako formálne, pretože učiteľ je zodpovedný za ich navodzovanie v procese učenia sa, za ich plnenie. Aj v novších koncepciách vyučovania musíme mať na zreteli, napr. asociáciu. K nej žiak ale dospeje vlastnou činnosťou, s podporou učiteľa.

Rovnako systém je samozrejmosťou, lenže žiak v modernom vyučovaní si vedomosti zaraďuje do svojho systému vedomostí nielen ich jednoduchým opakovaním, ale napr. rôznymi konštruktivistickými prístupmi. Odborná literatúra ponúka množstvo vysvetlení, odporúčaní, námetov, vyučovacích koncepcií, ktorými možno inhibovať tradičné vyučovanie a nahradiť ho novými, skutočne efektívnejšími metódami a formami edukačnej práce.

Javí sa, že spomenutý herbartovský model je stále životaschopný, najmä pre jeho nenáročnosť na prácu učiteľa.

Príklad:

Naučiť žiakov pohoria Afriky možno bežnou, tradičnou vyučovacou hodinou s postupnosťou herbartovských stupňov, ale učivo možno naučiť napr. aj problémovou metódou, skupinovou formou práce a pod.

Ktoré prístupy sú pre žiakov efektívnejšie, zaujímavejšie, pútavejšie a ktoré prispejú aj k trvácnosti vedomostí, ponechávame na úvahu čitateľa. Rovnako aj odpoveď na otázku, ktorý prístup je náročnejší na prípravu učiteľa. V reálnom zamyslení sa a hodnotení načrtnutých prístupov je aj odpoveď, prečo máme v našich školách menej tvorivých vyučovacích prístupov. Literatúra opisuje stovky rôznych vyučovacích metód, desiatky rôznych teórií, námetov, ktoré sa menej uplatňujú a využívajú v reálnej edukačnej praxi.

  • Uvedené požiadavky sú podrobne rozpracované v jednotlivých koncepciách vyučovania, napr. problémové, skupinové, tímové, diferencované, angažované, zážitkové učenie, situačné vyučovanie.
  • V mnohých teóriách sú rozpracované požiadavky na vyučovanie, napr. kognitivizmus, konštruktivizmus, tvorivé vyučovanie, sociálne učenie, psychodidaktické prístupy k vyučovaniu, neurovedné prístupy, kritické myslenie ako prínos pre vyučovanie atď.

Realita je taká, že stále uprednostňujeme tradičné vyučovanie, ktoré už viac stáročí dokazuje, že vie zabezpečiť vytváranie nových vedomostí žiakov, nie je mimoriadne náročné na prípravu a realizáciu zo strany učiteľa a pod. Ukazuje sa, že čím ďalej, tým menej je vyhovujúce, pretože nevenuje pozornosť rozvoju žiakov, nerešpektuje ich osobitosti a nepripravuje ich pre život tak, ako by bolo žiaduce.

Poľský pedagóg S. Dylak je dokonca toho názoru, že „Klasická škola je v agónii...,nepretrvá ako vzdelávacia inštitúcia, ak nezmení svoj prístup ku vzdelávaniu“ (Dylak, S., 2013, s. 82). Je to myšlienka nielen hodná zamyslenia, ale aj myšlienka, ktorá by nás mala primäť k tomu, aby sme čo najskôr otočili kormidlo smerovania ku skutočne tvorivej škole. Vo všetkých krajinách možno pozorovať veľké úsilie meniť edukáciu tak, aby bola lepšia, ako je v súčasnosti, pretože sa objavujú disproporcie medzi požiadavkami spoločnosti a tým, ako pripravených žiakov vysiela škola do života.

Požiadavky na inovatívneho učiteľa

Z vyššie uvedeného vyplynulo porovnanie tradičného a klasického v edukácii. Načrtli sme, že napriek bohatstvu literatúry a prípravy na tvorivú prácu (v príprave budúcich učiteľov a učiteľov v ďalšom vzdelávaní) nie je úroveň modernizácie a inovácie taká, aká by mohla byť. Pre zlepšenie edukácie treba viac zmien, napr. premyslené a nie náhodné systémové zmeny v školstve, počnúc obsahom vzdelávania, docenenie vzdelávania ako mimoriadnej hodnoty národa, zdokonalenie a najmä docenenie procesov edukácie v každodennej praxi.

Ak vychádzame z reality súčasného vzdelávania, konštatujeme, že v zásade nie sú problémy v tom, že by učitelia nemali vedomosti o inováciách. Problém vnímame v nedostatočnej angažovanosti a v záujme o prekonanie zaužívaného.

Autori Cox, J. (2019), Göppel, R. (2013), Schreder, G., Brömer, B. (2009) akcentujú kompetencie, ktoré prispievajú k tomu, aby bol učiteľ inovatívny, napr.:

Prispôsobenie sa učiteľa novým požiadavkám

Veľmi často zdôrazňujeme, že svet sa mení, menia sa požiadavky na pracovné zručnosti. Ak chce človek uspieť, musí sa prispôsobiť novému. To v plnej miere platí aj pre prácu učiteľa - musí pracovať s novými metódami a formami práce. Ide o to chcieť a mať záujem, napr. nedávne online vyučovanie.

Učiteľ musí dôverovať sebe a aj žiakom

Zdravo sebavedomý človek si musí dôverovať, musí byť presvedčený o tom, že dokáže viac a že dokáže zvládnuť aj nové požiadavky. Zdravé sebavedomie je inšpiratívne a motivujúce aj pre kolegov.

Dobrý učiteľ sa neustále vzdeláva

Treba uviesť, že práca učiteľa musí byť spojená s neustálym sebavzdelávaním, záleží na učiteľovi, či chce byť inovatívnym učiteľom, či chce držať krok s dobou. Z hľadiska pohľadu na dnešných žiakov (rozhľadení, cestujúci, ovládajúci cudzie jazyky, veľmi šikovne využívajúci IT a pod.) bude učiteľ efektívny a úspešný iba vtedy, ak sa bude so záujmom sebavzdelávať.

Nápaditosť a tvorivosť učiteľa

Učiteľovi nemožno predpísať, aby bol nápaditý a tvorivý, ale len taký učiteľ dokáže zaujať žiakov a dobre ich učiť. Variácií nápaditosti a tvorivosti je nespočetné množstvo, záleží len na učiteľovi, ako dokáže vzbudiť záujem žiakov o poznávanie, spojiť učivo stanovené štátnym alebo školským vzdelávacím programom so záujmami žiakov, ako dokáže motivovať žiakov a pod.

Vedenie a usmerňovanie žiakov

Dobrý učiteľ nemá problémy so žiakmi. Diagnostikou ich každý deň poznáva, overuje si pôsobenie na nich a tomu prispôsobuje svoje činnosti. Uvedomuje si, že je neformálnym a reálnym vzorom pre činnosti žiakov. Svojou osobnosťou a prístupom k edukácie vytvára podmienky pre ich úspešnosť. Majme na zreteli, že vášeň pre predmet a zaujatie predmetom sú dobrým učiteľom „prenositeľné“ aj na žiakov.

Dobrá a premyslená organizácia práce

Inovovať sa nedá zo dňa na deň. Treba postupnú prípravu učiteľa, žiakov a následné zotrvávanie na inováciách, napr. vytváranie efektívneho učebného prostredia (spolupráca žiakov, využívanie nápadov žiakov, rôzne obmeny vyučovania a pod.).

Inovatívne v realite

Znamená byť neustále odhodlaný púšťať sa do nového, skúšať nezaužívané, overovať nové metódy, prácu s IKT a pod. Inovácie neplatia len pre učiteľa, ale aj pre žiakov. Treba im vytvárať priestor pre nápaditosť, bohatú komunikáciu s učiteľom, so spolužiakmi, dať im možnosť realitu sveta prenášať do obsahu učiva a pod. Nejde tu len o to, aby vyučovanie bolo zaujímavé, ale aj o to, že žiakov učíme poznávať svet otvorenými očami, vedieme ich k poznávaniu toho, čo im pri tradičnom vyučovaní ostáva skryté, vedieme ich k odhodlaniu poznávať a učiť sa na chybách a omyloch, učíme ich spolupráci a angažovanosti.

Vyučovanie v súvislostiach

Uvedenú požiadavku pedagogika a didaktika charakterizovali a zdôrazňovali ako využívanie medzipredmetových vzťahov. Interdiscilinárnosť je súčasťou nášho života. To má dopad na edukáciu a aj jej organizáciu. V neposlednom rade možno hovoriť o holistickom význame edukácie, ktorý zdôrazňuje „..celostnosť rozvoja osobnosti v jej vzťahoch k sebe, k ľuďom a k svetu, jej stránky kognitívnej, socio-afektívnej a psychomotorickej, akcentuje komplementaritu procesov personalizácie a socializácie, slobody a zodpovednosti, procesov vzdelávania, vychovávania a vycvičovania“ (Porubský, Š., Kosová, B., Vančíková, K., Babiaková, S., 2013, s. 22.).

Učiteľ musí byť tímový partner

Platí to pre vyučovanie v triede, v ktorej je učiteľ partnerom žiakov a v tomto partnerstve učiteľ a žiaci vzájomne spolupracujú, ale platí to aj pre život a prácu učiteľa v kolektíve. Učitelia musia spolupracovať vo všetkých oblastiach, aby sa ich práca a prístupy k žiakom diametrálne neodlišovali prístupom k vyučovaniu, ale aj požiadavkami na žiakov. To prispieva k pohode a k istej vyrovnanej emocionalite žiakov, ktorí potom ľahšie zvládajú edukačné požiadavky.

Učiteľ sa musí zbaviť myslenia, že na otázku je len jedna správna odpoveď

Takéto myslenie je hrobárom aktivity a kreativity žiakov. Naopak, hľadanie originálnych riešení, schopnosť vidieť úlohu z viacerých stránok, učenie sa na vlastnej chybe, netradičné prístupy k úlohám a pod., patrí k tomu, čo robí školu a vyučovanie pre žiakov nie nudnou, ale zaujímavou.
Inovatívny učiteľ sústavne motivuje a inšpiruje – nielen motivačné metódy, vysvetľovanie, príkazy a pokyny sú tou najlepšou motiváciou. Využívanie názorov a skúseností žiakov je často cennejšie ako výklad učiteľa.

Uvedenými pripomenutiami zdôrazňujeme, že inovatívne a modernizačné prístupy k edukácii nespočívajú len v tom, že pracujeme s tzv. novými koncepciami (napokon, mnohé z nich sú staršie, ako si myslíme, napr. projektové vyučovanie, problémové vyučovanie). Využitie modernej koncepcie vyučovania samo o sebe nemusí byť prínosom pre inováciu vyučovania. Modernosť nespočíva len v jej zaradení do vyučovania, ale v tom, ako sa viaže na obsah učiva, v tom ako budú využité činnosti žiakov, aká bude motivácia žiakov, ako prispeje k rozvoju ich samostatnosti a tvorivosti atď.

Tradičné vyučovanie a možnosti jeho inovácií

Ak by sme nad tradičným vyučovaním „lámali palicu“, nebol by to ten najsprávnejší prístup. Desiatky a stovky rokov bolo prevládajúcim vyučovaním, v súčasnosti sa hojne využíva a splnilo svoju úlohu. S rastom poznatkov o edukácii a učení sa žiaka, s prudkým rastom poznatkov ľudstva, ale aj s rastom nárokov na človeka, ktorý prichádza zo školy do života, sa požiadavky na edukáciu zvyšujú. Dochádza k hľadaniu edukácie, ktorá je efektívna, ktorá vo vymedzenom časovom horizonte pripraví človeka na život. Preto sa aj tradičná edukácia postupne obohacovala a aj postupne mierne inovovala vo viacerých oblastiach, napr. rozvoj vyučovacích metód, obohacovanie vyučovacích zásad, diferencované prístupy k žiakom. Aj tá najbežnejšia a veľmi klasická a zaužívaná vyučovacia metóda, napr. vysvetľovanie, sa dá inovovať.

Príklad: Inovácia vysvetľovania

  • Vysvetľovanie v tradičnom vyučovaní: Žiaci sedia a počúvajú učiteľa.
  • Vysvetľovanie v inovatívnom vyučovaní: Vysvetľovanie učiva má problémový charakter. Žiaci majú niečo zistiť, odhaliť, porovnať. Učiteľ síce vysvetľuje učivo, ale žiaci vysvetľovanie dopĺňajú o svoje pohľady, k vysvetľovaniu formulujú otázky pre spolužiakov atď.

Nápaditosť a tvorivosť učiteľa môže byť inovatívna aj v tradičnom vyučovaní. Aj v začiatkoch využívania výpočtovej techniky žiaci s ňou pracovali neraz formálne, bez spájania učiva so životom, encyklopedicky, napr. „...všetko je na webe.“ PowerPoint bol modernou technikou pre učiteľov a pod. Dnes sa žiaci primerane veku učia programovať, naučili sa vyhľadávať informácie a práca s interaktívnou tabuľou je pre nich samozrejmosťou. Zmodernizovali sme moderné.

Modernosť edukácie si spájame s niečím novým, napr.:

  • s novou IKT technikou,
  • s alternatívnymi prístupmi k edukácii, napr.: integrované tematické vyučovanie, waldorfská pedagogika, montessoriovská pedagogika, prvky pedagogiky C. Freineta;
  • s novými koncepciami vyučovania, napr. projektové vyučovanie, tímové vyučovanie atď. Menej alebo vôbec sa nevyužíva napr. blokové alebo epochové vyučovanie, tímové vyučovanie, pretože tieto prístupy už výraznejšie zasahujú do organizácie práce v škole.

Ak sa hlbšie zamyslíme nad inovatívnosťou edukácie prídeme k záveru, že je to vyučovanie na vyššej úrovni, ktoré sa usiluje naplniť to, čo sa zdôrazňuje desaťročia a všetka inovácia je odvodená z poznatkov o doterajšom vyučovaní. Sú pre ňu charakteristické pojmy, napr. rešpektovanie žiaka, žiak ako významný subjekt, aktivita a tvorivosť žiaka, konštruktivistické vyučovanie a učenie, metódy a koncepcie vyučovania, ktoré vedú žiaka k poznávaniu vlastnou činnosťou. Veľa z uvedeného sa dá realizovať aj v tradičnom vyučovaní. Nezdráhame sa vyjadriť, že aj klasické vyučovanie môže byť inovatívne. Môžu byť v ňom využité aktivizujúce metódy, vytvorený priestor pre názory žiakov a pod. Isté je, že inovatívne koncepcie ponúkajú viac priestoru pre využívanie takýchto prístupov.

V neposlednom rade vyjadríme myšlienku, že inovácia nespočíva vo využívaní techniky, pomôcok, nových učebníc a pod. To sú len vonkajšie prostriedky, ktoré ponúkajú a môžu nabádať k tvorivej práci učiteľa a žiakov.

Rozhodne zastávame stanovisko, že inovačné prístupy vychádzajú zo záujmu učiteľa, z toho ako mu záleží na svojich žiakoch, z toho či má záujem „každý deň učiť lepšie ako včera“.

Dávnejšie sme kdesi čítali, že inovácie vo vzdelávaní spočívajú „vo filozofii učiteľa – buď má alebo nemá záujem učiť tvorivo“. Stotožňujeme sa s uvedeným pohľadom a hoci niekedy našu edukáciu aj kritizujme, sme presvedčení, že v radoch škôl máme učiteľov s filozofiou záujmu. Pripomeňme aspoň niektoré prístupy, ktoré mimoriadne súvisia s inováciami.

Do inovácií v edukácii patrí aj pôsobenie učiteľa na žiakov. Inovatívne je, ak:

  • žiaci vyučovacie hodiny hodnotia ako veľmi dobré, keď prispeli ku kognitívnemu rozvoju žiaka,
  • učiteľ učí tak, že okrem kognície prežívajú žiaci aj emocionalitu, majú zážitky z edukácie a učia sa so záujmom,
  • práca učiteľa je úzko spätá so všetkými jeho predchádzajúcimi, ale aj nasledujúcimi činnosťami,
  • učiteľ dokáže sústavne inšpirovať žiakov využívajúc pritom rôzne vyučovacie metódy, bádanie a experimentovanie žiakov,
  • učiteľ vie priebežne diagnostikovať úroveň každého žiaka, jeho aktuálny stav, vie mu poskytnúť pomoc a rady pri jeho ťažkostiach,
  • sa učiteľ riadi myslením, že žiaden žiak nesmie zaostať, preto sa každému žiakovi venuje s patričnou pedagogickou a didaktickou starostlivosťou,
  • učiteľ dbá na pozitívnu a stimulujúcu učebnú atmosféru, pretože je nielen motivujúca, ale pomáha prekonávať problémy a strach z chýb,
  • učiteľ pristupuje k žiakom s pochopením a úctou, má záujem na rozvoji všetkých žiakov, potom je pre nich autentickou osobnosťou s rešpektovaním jeho spravodlivého prístupu,
  • sa usiluje o to, aby sa žiaci učili so záujmom, preto pripisuje význam sebareflexii a vedie aj žiakov k tomu, aby sa zamýšľali nad svojimi činnosťami, výsledkami,
  • učiteľ prikladá význam metakognícii, ktorá je pre učenie sa žiaka veľmi dôležitá, žiakom to pomáha k tomu, aby sa učili, ako poznávať a učiť sa nové, ako rozvíjať svoju tvorivosť a schopnosti vedieť riešiť problémy.

Záver

Príspevkom nesledujeme metodické návody k modernizácii. Reagujeme na občasné diskusie o tom, čo je moderné a inovatívne v edukácii. Veríme, že čitateľ si po prečítaní utvoril jasnú predstavu. Podstatu a vysvetlenie zhrnieme v nasledovnom: tradičná edukácia sa realizuje aktivitou učiteľa, žiak sa síce učí, ale málo si rozvíja svoje schopnosti, neučí sa kritickému mysleniu a pod., inovatívna edukácia je konštruktivistická, rozvíjajúca schopnosti žiaka a podporujúca interakciu učiteľa a žiaka, ale aj žiakov navzájom. Metód, foriem, koncepcií a humánnych prístupov k tejto edukácii je nepreberné množstvo. Rozhodujúci je záujem, snaha, úsilie – filozofia myslenia učiteľa.

LITERATÚRA:

  1. COX, J. 2019. 15 Professional Development Skills for Modern Teachers. [online] [30.9.2020] https://www.teachhub.com/professional-development/2019/11/15-professional-development-skills-for-modern-teachers/
  2. ČAPEK, R. 2015. Moderní didaktika. Praha : Grada,ISBN 978-80-247-3450-7.
  3. DYLAK, S. 2013. Architektura wiedzy w szkole. Warszawa : DIFIN, ISBN 978-83-7930-037-2.
  4. GÖPPEL, R., 2013. Was macht eine gute Lehrerin, einen guten Lehrer aus? – Was kennzeichnet gute LehrerInnenbildung? Und was sollen Lehramtsstudierende speziell im erziehungswissenschaftlichen Studium lernen? In RoSE, č. 2, roč. 3, ISSN 1891-2511.
  5. GUGEL, G. 2011. 2000 Methoden für Schule und Lehrerbildung. Weinheim : Beltz, ISBN 978-3-407-25555-6.
  6. PETLÁK, E., BIELESZOVÁ, D. 2020. Obava ako príčina brzdy inovácií vo vzdelávaní. In Manažment školy v praxi. č. 6, roč. 15, s. 2-6, ISSN1336-9849.
  7. PORUBSKÝ, Š., KOSOVÁ, B., VANČÍKOVÁ, K., BABIAKOVÁ, S. 2013. Premeny spoločnosti a perspektívy školy. Banská Bystrica : PF UMB, ISBN 978-80-557-0590-3.
  8. SCHREDER, G., BRÖMER, B. 2009. Lehrer und Lernen. Wiesbaden : Institut für Qualitätsentwicklung, ISBN 978-3-88327-550-5

[1] V publikácii R. Čapeka (2015) je opísaných viac ako 500 vyučovacích metód a foriem výučby. V zbierke metód G. Gugela (2011) je 2000 (dvetisíc) rôznych metód a foriem výučby.



Diskusia - Počet príspevkov: 0

Odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk