Techniky tréningových aktivít zameraných na riešenie konfliktov

Cieľom tréningových aktivít je poskytnúť žiakom zručnosti na efektívne riešenie konfliktov v školskom prostredí. Aktivity sú zamerané na vnímanie pozitívnych vzorov v riešení konfliktov, prekonávaní prekážok a zvládaní sklamaní, rozlíšenie jednotlivých štádií konfliktu, pochopenie faktorov ovplyvňujúcich komunikáciu a riešenie konfliktov, identifikáciu negatívnych emócií a ich vplyvov, uvedomenie si obranných mechanizmov a emócií v konflikte, formulovanie otázok a pomoc spolužiakom pri vyjadrovaní pocitov a myšlienok, zvažovanie dôsledkov a jasné vyjadrovanie myšlienok, ako aj identifikáciu a zmierňovanie napätia a agresivity medzi spolužiakmi.

Tieto aktivity pomáhajú žiakom rozvíjať zručnosti, ktoré sú kľúčové pre efektívnu komunikáciu a riešenie konfliktov v školskom kolektíve. Vyberáme tie najdôležitejšie: technika sekvenčného vnímania deja, technika aktívneho počúvania, technika parafrázovania, technika kladenia otázok, technika sumarizovania, technika brainstormingu, technika sebareflexie.

Technika sekvenčného vnímania deja

Technika sekvenčného vnímania deja sa sústreďuje na systematické a postupné analyzovanie situácií. Pomáha žiakom rozvíjať kritické myslenie a schopnosť aktívneho počúvania. V dnešnej dobe, keď žiaci prijímajú veľké množstvo informácií z rôznych zdrojov, sú nútení skrátiť proces vnímania situácií. Technika sekvenčného vnímania deja ich učí všímať si detaily a kľúčové momenty v deji, ktoré by mohli v rýchlom tempe každodenného života prehliadnuť. V tejto technike sa postupuje od jednoduchých, nehodnotiacich opisov cez dejové línie až po hodnotiacu stránku veci, ako sú pocity či očakávania.

Schéma: Technika sekvenčného vnímania deja, zdroj: vlastné spracovanie

Žiaci začínajú s nehodnotiacim opisom situácie. Požiadajme ich, aby najprv svoje myšlienky napísali, čím umožníme aj menej komunikatívnym žiakom vyjadriť sa.

Osoba: Kto vystupoval v ukážke? Aké osoby? Požiadame žiakov, aby to, čo si myslia, napísali. Pomenovanie osôb nechávame na žiakoch. Vnímanie spôsobu, akým opisujú to, čo videli, môže byť vhodným diagnostickým nástrojom a rozširuje slovnú zásobu detí. Žiakov vyvolávame vtedy, keď vidíme, že si väčšina z nich, v ideálnom prípade každý, niečo na papier napísal.

Vec: Aké veci, predmety ste si všimli? Žiakov vyzveme, aby použili podstatné meno, volíme aj interdisciplinárny prístup. Necháme priestor na vyjadrenie čo najväčšiemu počtu žiakov. Ak sa nám odpovede opakujú, môžeme sa na žiakov obrátiť s otázkou, či je ešte niečo, čo sme ešte nespomenuli.

Dej: Čo v ukážke robili? Aký tam bol dej? Požiadame žiakov, aby použili sloveso a tvorili jednoduché vety. Môžeme ich povzbudiť príkladom, napr. čítali, písali, hovorili a pod. Žiaci sa rozrozprávajú. Môžeme im zopakovať otázku, ktorá sa kladie pri hľadaní slovies: Čo robili?

Pocity: Pocity môžeme rozdeliť podľa aktérov v ukážke a je vhodné sa pýtať aj na vlastné pocity z ukážky, ktoré smerujú k sebareflexii. Žiakov upozorníme, že v tomto prípade už nejde len o opis toho, čo reálne vidíme (fakty), ale snažíme sa už posudzovať to, čo vidíme, hodnotiť to zo svojho uhla pohľadu. Ide o presun z pasívnemu posudzovania videného k aktívnemu vnímaniu. Pýtame sa: Aké pocity mohol mať XY? Aké pocity mohol mať druhý XY? Čo ste cítili vy, žiaci? V rámci diagnostiky môžeme v tejto časti zistiť, ako žiaci vnímajú emócie, akú majú slovnú zásobu. Ak zistíme, že nie je veľká, ponúkneme žiakovi doplňujúcu otázku: Čo sú pocity? Aké rôzne pocity zažívame? Vyslovené pocity zapisujeme na tabuľu tak, aby si ich deti všímali aj pri rozbore videoukážky. Ak deti nepoznajú niektorú z emócií, vyzveme ich k opisu prejavov, napr. plačem, smejem sa, teším sa, vzlykám a pod. Následne tomu priradíme emóciu – smútok, radosť, nadšenie, strach a pod. Môžeme mať vytvorený aj slovník pocitov, nástenku pocitov v triede, kde vždy pri stretnutí sa s novým pocitom, si pocit zapíšeme. Zvyšujeme si tak slovnú zásobu v téme a zlepšujeme komunikačné zručnosti.

Potreby a záujmy: V tejto časti sa pýtame, čo osoby v ukážke potrebujú, aký je ich záujem. Pýtame sa: Aké sú potreby osoby XY? Čo chce osoba XY? Identifikovanie záujmov a potrieb osôb v konflikte nás posúva smerom k dohode na riešení situácie.

Poznámka autorky: Je vhodné požiadať žiakov mladšieho školského veku, aby si vzali pero a papier a najprv svoje myšlienky písali na papier a až následne si učiteľ pýta slovnú reakciu na jeho otázku. Umožníme tak rozmýšľať aj submisívnejším žiakom v triede a zabránime tomu,