Stratégie hodnotenia v edukačnom procese

Kritické myslenie možno definovať ako schopnosť skúmať problém, analyzovať ho, vedome hodnotiť prostredníctvom argumentov a relevantných dôkazov. Proces hodnotenia nie je len jednou z najvyšších kognitívnych funkcií, počas ktorej jednotlivec posudzuje a hodnotí vecí na základe vonkajších a vnútorných kritérií, ale zahŕňa i samotnú produkciu kritérií, prostredníctvom ktorých sa hodnotenie uskutočňuje. Myslieť kriticky znamená byť schopný hodnotiť výstupy procesov myslenia, t. j. ako dobré je rozhodnutie, ktoré jednotlivec urobil, resp. ako dobre problém vyriešil (Halpern, 1999). Avšak nestačí len vysloviť hodnotenie, čo sa jednotlivcovi nepáči, resp. páči, rovnako treba argument, ktorý vysvetľuje proces a spôsob hodnotenia.

Stratégie rozvoja hodnotenia žiakov a ich aplikačná rovina

V procese hodnotenia porovnávame, argumentujeme, posudzujeme, oponujeme, selektujeme, zdôvodňujeme, kladieme otázky, vyvodzujeme závery a pod. Zelina (2011) uvádza tri oblasti hodnotenia: etické - ide o posudzovanie morálnych aspektov správania, postupov alebo výrokov, odpovedá na to, či je niečo dobré alebo zlé; estetické - hodnotenie posudzuje estetický aspekt produktov, vecí a dejov a racionálne hodnotenie- ide o posudzovanie, či je niečo dobre povedané, napísané, vyriešené, príp. či je formulácia a riešenie vecne správne.

Hodnotenie predstavuje posúdenie spoľahlivosti tvrdení a kvality argumentov. Zahŕňa tiež hodnotenie spoľahlivosti zdroja informácií, identifikáciu logických medzier v argumentácii, posúdenie silných a slabých stránok alternatívnych teórií, hodnotenie zdôvodnení (Duchovičová a kol., 2018).

Takýto spôsob myslenia však nie je automatický, ale dosiahne sa postupným a systematickým nacvičovaním a rozvíjaním čiastkových hodnotiacich zručností, medzi ktoré zaraďujeme:

• identifikáciu rozdielov medzi faktom a názorom,
• identifikáciu kľúčových a relevantných faktov a myšlienok v učive,
• vyvodzovanie záverov a zovšeobecnenie,
• kladenie otázok,
• štruktúrovanie učiva,
• identifikáciu príčiny a následku.

Proces identifikácie rozdielu medzi faktom a názorom, výrokmi predstavuje v procese hodnotenia jeho základný prvok. Tento proces môže budiť dojem jednoduchosti až nepotrebnosti, ale je to významný a dôležitý krok v procese hodnotenia a následne dosiahnutia kritického myslenia.

V súčasnosti sú žiaci presýtení množstvom informácií, ktoré na nich pôsobia z viacerých zdrojov (škola, média, rodina, priatelia, sociálne siete a pod.). Z uvedeného dôvodu im poznanie a rozpoznanie rozdielov medzi faktom a názorom v textoch a informáciách, s ktorými sú konfrontovaní, pomôže posúdiť ich spoľahlivosť a užitočnosť. Kontakt s novou informáciou, či myšlienkou predpokladá schopnosť o nej uvažovať, posúdiť jej vierohodnosť. Existuje veľa možností, ako prísť k novým informáciám, avšak dôležitou schopnosťou je vedieť jednotlivé informácie triediť a overovať.

Identifikácia rozdielov medzi faktom a názorom

• Fakt je vyhlásenie, ktoré možno overiť (dokázať jeho pravdivosť). Názor je vyjadrením úsudku alebo presvedčenia o niečom.
• Fakty možno overiť pomocou dôkazov alebo štatistiky. Názor nie je podložený žiadnymi dôkazmi.
• Fakt sa opiera o pozorovanie alebo výskum, názor je založený na predpoklade.
• Fakt je objektívna realita, názor je subjektívne vyhlásenie.
• Fakty vysvetľujú, čo sa skutočne stalo. Názor predstavuje subjektívne vnímanie určitej situácie.
• Dôležitou vlastnosťou faktu je, že je univerzálny a nelíši sa od človeka k človeku. V protiklade k tomu má každá ľudská bytosť odlišný názor na konkrétny predmet, či situáciu, preto sa líši od jednej osoby k druhej.