Súčasné školy fungujú v podmienkach dynamických sociálnych, kultúrnych a technologických zmien. Výzvy spojené s individuálnymi rozdielmi medzi žiakmi, inkluzívnym vzdelávaním, digitalizáciou vzdelávania, profesionálnym a spoločenským životom a rastúcimi spoločenskými očakávaniami voči vzdelávacím systémom v rôznych krajinách znamenajú, že individualistický model výučby už nie je dostatočný, je dokonca neefektívny. Odborníci už mnoho rokov zdôrazňujú, že efektívnosť moderného vzdelávania závisí nielen od kompetencií jednotlivých učiteľov, ale aj od kvality spolupráce v rámci celého učiteľského tímu (pozri Hargreaves, Fullan, 2012).

Štúdie z rôznych krajín ukazujú, že školy s vysokou úrovňou spolupráce sa vyznačujú väčšou konzistentnosťou vo vyučovacích aktivitách, vyššou spokojnosťou učiteľov s prácou a lepšími výsledkami žiakov. Spolupráca je nielen organizačnou stratégiou, ale aj kľúčovým prvkom školskej kultúry. Analýzy od Hayley Weddle (2022), ukazujú, že hoci je výskum spolupráce učiteľov metodologicky správny a často založený na teórii, využitie interdisciplinárnych a kritických teórií by mohlo rozšíriť chápanie spolupráce ako cesty k transformácii súčasných škôl aj vzdelávacieho systému. Výsledky tiež poukazujú na potrebu ďalších longitudinálnych štúdií aj štúdií zameraných na kontextové faktory (financovanie škôl, veľkosť, zdroje a demografická štruktúra žiakov). Takéto štúdie by mohli poskytnúť informácie o tom, ako podporovať produktívnu spoluprácu v rôznych školských kontextoch.

Teoretické základy spolupráce učiteľov

Od individualizmu ku kultúre spolupráce

Tradičný model výučby bol založený na autonómii a profesijnej izolácii. Ako poukazuje Andy Hargreaves (1994), kultúra individualizmu bola v školách normou, čo viedlo k obmedzenej výmene skúseností a nedostatku spoločnej zodpovednosti za výsledky vzdelávania. V neskoršej práci Hargreaves a Michael Fullan (2012) zdôrazňujú, že súčasné vzdelávacie reformy vyžadujú prechod k modelu „profesionálneho kapitálu“, v ktorom kľúčovú úlohu zohrávajú spolupráca, dôvera a zdieľanie poznatkov. Spolupráca medzi učiteľmi však nemôže byť oddelená od spolupráce s rodičmi, čo prináša najväčšiu efektívnosť takejto spolupráci (pozri Jarkiewicz, Szulewicz, 2025).

Koncepcia profesionálnych učiacich sa komunít (PLC)

Jedným z najdôležitejších teoretických modelov opisujúcich spoluprácu učiteľov je klasická koncepcia profesionálnych učiacich sa komunít (ďalej len „PLC“), ktorú vyvinuli Richard DuFour a Robert Eaker (1998), Richard deFour (2004) a ďalší. Koncept PLC bol extrapolovaný z manažérskych vied a stále priťahuje záujem výskumníkov. PLC sú skupiny učiteľov, ktorí spolupracujú na neustálom zlepšovaní pedagogickej praxe prostredníctvom analýzy výsledkov žiakov a plánovania činností reflexívnym spôsobom. Model poskytuje rámec na budovanie profesionálnych vzdelávacích komunít (v širšom zmysle), ktoré kladú dôraz na spoluprácu medzi učiteľmi v opakujúcich sa cykloch výskumu školských komunít a výskumu vzdelávacích postupov s cieľom zlepšiť výsledky žiakov v učení. Model vznikol ako reakcia na obmedzenia tradičných foriem profesionálneho rozvoja, ktoré často nevedú k skutočným zmenám v školskej praxi. PLC vzniká ako prístup založený na: (a) neustálom vzdelávaní učiteľov v kontexte ich práce; (b) spoločnej zodpovednosti za vzdelávanie všetkých žiakov; (c) reflexívnom dialógu a výskume praxe. Model predpokladá, že učitelia tvoria vzdelávaciu komunitu zameranú na tri otázky:

1. Čo chceme, aby sa žiaci naučili?
2. Ako vieme, že sa naučili?
3. Ako reagujeme, keď majú žiaci ťažkosti?

Podľa prístupu PLC sa spolupráca učiteľov neobmedzuje na výmenu materiálov alebo príležitostné konzultácie, ale je systematická, štruktúrovaná a zameraná na zlepšovanie výsledkov vzdelávania žiakov, t. j. je založená na 3 pilieroch: zameranie na vzdelávanie, kultúra spolupráce a orientácia na výsledky. Prehľadové štúdie (Vescio et al., 2008) naznačujú, že dobre fungujúce PLC vedú k zmenám v pedagogickej praxi, zvýšeniu efektívnosti učiteľov, čo sa prejavuje vo zvýšení výkonnosti žiakov a väčšej konzistentnosti pedagogických činností v rámci školy. V poľskom pedagogickom výskume je model PLC opísaný ako prostredie spolupráce, v ktorom učitelia plánujú aktivity, pozorujú účinky a implementujú rie