Reflexia a self-supervízia učiteľov ako nástroj podpory duševného zdravia

Sociálno-pedagogická profesia patrí medzi profesie s vysokou mierou psychosociálnej záťaže. Môže viesť k zvýšenému pracovného stresu a syndrómu vyhorenia. V školskom prostredí učitelia plnia aj významnú sociálno-pedagogickú úlohu – podieľajú sa na riešení sociálnych problémov žiakov a na vytváraní pozitívnej sociálnej klímy triedy. Jedným z nástrojov podpory profesijnej odolnosti učiteľov môže byť reflexívna prax a self-supervízia.

Preskúmame význam reflexie sociálno-pedagogickej praxe a prvkov self-supervízie pri zvládaní náročných pedagogických a sociálnych situácií v školskom prostredí. Výskum sa realizoval kvalitatívnym výskumným dizajnom. Dáta sme získali pološtruktúrovanými rozhovormi so 17 pedagogickými zamestnancami základných škôl a údaje sme analyzovali tematickou analýzou.

Výsledky výskumu ukazujú, že reflexívne sebapozorovanie, analýza pedagogických situácií a uvedomovanie si vlastných emocionálnych reakcií prispievajú k lepšiemu zvládaniu náročných situácií v pedagogickej praxi. Respondenti tiež poukazovali na význam reflexie pri zvládaní pracovného stresu a pri hľadaní efektívnejších pedagogických postupov. Zistenia zdôrazňujú význam podpory reflexívnej kultúry v školskom prostredí.

Systematická podpora reflexie sociálno-pedagogickej praxe zo strany vedenia školy môže prispieť k rozvoju profesijných kompetencií učiteľov, k podpore ich duševného zdravia a k vytváraniu pozitívnej sociálnej klímy školy.

Sociálno-pedagogickú funkcia učiteľa spočíva v tom, že sa podieľa sa na riešení konfliktov medzi žiakmi, podporuje pozitívnu sociálnu klímu triedy a participuje na prevencii sociálno-patologických javov. Pedagogická práca zahŕňa aj sociálne a výchovné aspekty práce s deťmi a mladými (Průcha, Walterová & Mareš, 2013).

Syndróm vyhorenia predstavuje v pedagogickej profesii významné riziko. Maslach a Leiter (2016) uvádzajú, že sa prejavuje emocionálnym vyčerpaním, depersonalizáciou a zníženým pocitom osobnej úspešnosti. Podľa údajov OECD (2023) uvádza viac ako tretina učiteľov v krajinách OECD vysokú mieru pracovného stresu, na Slovensku je približne každý ôsmy učiteľ ohrozený týmto syndrómom.

V reakcii na tieto zistenia sa čoraz väčšia pozornosť venuje nástrojom podpory duševného zdravia pedagogických zamestnancov. Jedným z nich je reflexívna prax a self-supervision.

 Teoretické východiská

Reflexívna prax v sociálno-pedagogickej profesii

Reflexia je významný nástroj profesijného učenia a rozvoja pedagogických kompetencií. Schön (1983) opisuje reflexívneho profesionála ako odborníka, ktorý dokáže analyzovať vlastné konanie a učiť sa z vlastnej praxe. Reflexívne uvažovanie umožňuje pedagógom hodnotiť vlastné pedagogické postupy, identifikovať problematické situácie a hľadať nové stratégie riešenia.

Význam reflexívnej praxe v pedagogickej profesii zdôrazňujú aj Day a Gu (2014). Uvádzajú, že reflexia predstavuje dôležitý nástroj budovania profesijnej odolnosti učiteľov. Učitelia systematicky reflektujúci vlastnú pedagogickú činnosť dokážu lepšie zvládať pracovný stres, adaptovať sa na meniace sa požiadavky školského prostredia a rozvíjať svoje profesionálne kompetencie.

Reflexívna prax podporuje aj proces profesijného učenia učiteľov a prispieva k rozvoju ich pedagogického myslenia. Larrivee (2008) zdôrazňuje, že reflexia umožňuje učiteľom prehodnocovať vlastné pedagogické presvedčenia, analyzovať svoje rozhodovacie procesy a rozvíjať schopnosť kriticky hodnotiť vlastnú prax.

Sociálno-pedagogický kontext práce učiteľa

Pedagogická práca má sociálny rozmer. Škola je prostredím sociálneho učenia, v ktorom sa formujú sociálne vzťahy medzi žiakmi a rozvíjajú sa ich sociálne kompetencie (Průcha, Walterová & Mareš, 2013; Rosinský & Vanková, 2016). Význam sociálnych kompetencií a prosociálnych aktivít v prostredí pomáhajúcich profesií zdôrazňujú aj výskumy z oblasti sociálnej práce a sociálnej pedagogiky (Vanková, 2021).Učitelia sa v každodennej praxi stretávajú s rôznymi sociálnymi situáciami, ako sú konflikty medzi žiakmi, problémy v rovesníckych vzťahoch alebo sociálne problémy vyplývajúce z rodinného prostredia žiakov. Súčasné výskumy upozorňujú aj na nové riziká spojené s používaním digitálnych technológií a informačno-komunikačných nástrojov medzi žiakmi (Vanková, 2024).

Sociálna pedagogika zdôrazňuje význam školy ako prostredia sociálnej podpory a prevencie sociálno-patologických javov. Bakošová (2008) uvádza, že sociálna pedagogika sa zameriava na pomoc jednotlivcom pri zvládaní sociálnych problémov a na ich podporu pozitívneho sociálneho rozvoja.

Podľa Průcha, Walterová a Mareš (2013) zohráva učiteľ významnú úlohu pri vytváraní pozitívnej sociálnej klímy triedy a pri rozvoji sociálny