Požiadavky pre implementáciu formatívneho hodnotenia do vyučovania a učenia sa

„Hodnotenie je vo všeobecnosti proces, pri ktorom sa posudzujú výkony, prejavy alebo vlastnosti osôb alebo vecí a porovnávajú sa so stanovenými kritériami“ (Ďurič, Bratská, 1997, s. 103). Kolář a Šikulová (2009, s. 16) považujú hodnotenie za „prostriedok riadenia, ovplyvňovania a usmerňovania učebných činností žiakov.“

Hodnotenie je vnímané i ako zistenie kompetencií (vedomostí, zručností a postojov) žiaka a formuláciu hodnotiacich súdov na základe porovnávania skutočného stavu so stavom predpokladaným, formulovaným ako cieľ výučby (Kalhous, Obst 2002, s. 404).

Čapek (2015, s. 495) považuje za hodnotenie všetko, čo sa deje v školskej triede: učiteľ hodnotí žiakov, žiaci sa hodnotia navzájom, hodnotia sami seba, dokonca hodnotia i učiteľa.

Zmyslom hodnotenia je, aby sme naučili žiaka kriticky myslieť, pravdivo a spravodlivo vyjadrovať svoje myšlienky, objektívne hodnotiť a podporovať pozitívne medziľudské vzťahy.

Problémy súčasného školského hodnotenia sú často dôsledkom nasledujúcich skutočností:

1. Ciele v národných kurikulách sú orientované na vedomosti, zručnosti, schopnosti, spôsobilosti a postoje sú často uvádzané všeobecne, s malým usmernením pre učiteľov ako ich transformovať do konkrétnych vyučovacích a hodnotiacich aktivít.
2. Pre učiteľov je náročné do výučby predmetov zaradiť a rozvíjať prierezové a transformačné kompetencie a ešte náročnejšie je ich hodnotiť. Projekt OECD Future of Education and Skills 2030 [1] identifikuje transformačné kompetencie,ktoré žiaci potrebujú, aby mohli prosperovať v dnešnom svete a formovať lepšiu budúcnosť.
3. Neustále sa kladie veľký dôraz na výsledky štandardizovaných hodnotení, čo má za následok, že učitelia prispôsobujú svoje vlastné hodnotenie formám a stratégiám hodnotenia národných testov na úkor širších kompetenčne orientovaných prístupov[2]. Dalo by sa dokonca povedať, že žijeme v ére štandardizovaných testov. Tieto testy sa stali „mierami úspechu“, „ukazovateľmi výkonnosti“, „ukazovateľmi pridanej hodnoty“ a radom ďalších podnikateľských výrazov určených na porovnanie kvantitatívnych skóre testov s učením.

Hodnotenie v 20. storočí ako tradičná koncepcia školského hodnotenia preferujúca sumatívne posudzovanie výstupov procesu učenia sa prispela k tomu, že učiteľ má väčšiu tendenciu známkovať, čiže klasifikovať žiakov, ako hodnotiť kvalitu žiakovho učenia sa. Sumatívne hodnotenie poskytuje žiakom spätnú väzbu iba o tom, ako sa umiestnili v celkovom rebríčku v porovnaní s inými žiakmi. Tým je obmedzená možnosť, aby žiak poznal svoj aktuálny stav, kde a v čom sa môže ešte zlepšiť. Uskutočňuje sa spravidla na konci určitej etapy, po tematickom celku, na konci polroka, školského roka a pri ukončení štúdia.

Samotné nástroje sumatívneho hodnotenia však nie sú dostatočne vhodné pre odhalenie spôsobilostí, schopností, potrieb, zvykov a zručností žiakov[3].

Ako nástroje sumatívneho hodnotenia sa používajú napríklad:

• krátke písomky,
• testy na konci tematického celku,
• záverečné testy,
• skúšky alebo
• národné či medzinárodné merania.

Medzi ďalšie nástroje patria