Kríza súčasnej školy a vzdelávania

Súčasná škola čelí mnohým výzvam, ktoré sa čoraz častejšie označujú ako kríza. Týka sa to žiakov aj učiteľov – preťažených povinnosťami, zápasiacich s nedostatkom autority a poklesom motivácie k práci či syndrómom vyhorenia. Meniaci sa svet, rozvoj digitálnych technológií a digitálnej kultúry, ako aj nové potreby mladej generácie spôsobujú, že tradičný model vzdelávania prestáva byť účinný. Škola už nie je prispôsobená spoločenským a kultúrnym zmenám, prevláda v nej nadmerná štandardizácia a testovanie, a preto rodičia hľadajú pre svoje deti na internete potenciálne testy z rôznych predmetov. Prebieha neustály „závod“ o to, či rodičia dokážu nájsť test, ktorý si vyberie aj učiteľ overujúci vedomosti svojich žiakov a či naň stihnú svoje deti pripraviť. Tento spôsob však nezvyšuje zručnosti žiakov ani neprispieva k pochopeniu preberanej látky. Má za cieľ iba získanie väčšieho počtu bodov alebo lepšej známky. To je len jedna z oblastí kríz školy. Príčin a ich prejavov je viac a v jednotlivých krajinách môžu byť rôzne.

Súčasnú krízu však možno zmierniť či zvrátiť tak, aby sa stala impulzom pre pozitívne zmeny. Východiskom z tejto situácie môže byť obnovenie vzťahov: žiak – učiteľ – rodič, zmena prístupu k procesu výučby, zmena úlohy učiteľa, posilnenie motivácie žiakov aj učiteľov a kreatívne využitie nadšenia učiteľov.

O kríze školy počúvame už niekoľko desiatok rokov. Uvedieme len najdôležitejšie svetové zdroje, ktoré sú v zdrojovej literatúre. Realita je však taká, že mnohé dôležité odporúčania sa len veľmi pomaly dostávajú alebo aj nie do reálnej edukácie v školách.

Analýza fungovania školy, učiteľov a žiakov ukazuje, že kríza vo vzdelávaní je čoraz viditeľnejšia a závažnejšia. Škola sa vzďaľuje od skutočného života, záujmov žiakov a ich potrieb, ako aj od spoločenských požiadaviek a kultúrnych zmien. Od diagnostiky treba prejsť do fázy zmien, zdokonaľovania a zavádzania takej vízie školy, aby bola flexibilnejšia a dokázala sa meniť s ohľadom na budúce výzvy a problémy. Aby sa tak stalo, vzdelávacia komunita, t. j. žiaci, ich rodičia a učitelia by mali vytvárať súdržné prostredie pripravené na zmeny, chápajúce ich význam a vzájomne sa podporujúce.

Analýza vybraných faktorov zmierňujúcich krízu školy a vzdelávania

Prvým krokom v procese zmierňovania krízy školy by mala byť zmena vzťahu žiak – učiteľ – rodič. Škola funguje dobre vtedy, ak je založená na dôvere. Individuálny prístup k žiakovi by mal byť štandardom a niekedy by sa mal premeniť na partnerský. Malo by dochádzať k otvorenej komunikácii s rodičmi, čo vedie k budovaniu pocitu bezpečia. V tradičnom modeli vzdelávania, a to aj v oblasti všeobecnej didaktiky (jej opis nájdeme v dielach Jana Amosa Komenského, v ktorých je charakterizovaný základ systémového vyučovania, princíp názornosti a stupňovania náročnosti; Johanna Friedricha Herbarta zdôrazňujúceho úlohu štruktúry hodiny a morálneho rozmeru vzdelávania či Johna Deweya považujúceho vzdelávanie za skúsenosť a aktivitu žiaka), učiteľ plnil úlohu autoritatívneho odovzdávateľa