Problematika duševného zdravia v školách sa v súčasnosti dostáva čoraz viac do centra pozornosti. V jej vývoji a v kontexte dôsledkov sociálno-patologických javov, ako sú úzkosť a depresia, zohráva úlohu široká škála moderných, deštruktívnych činiteľov. Tieto faktory sú komplexne poprepájané a na jedinca pôsobia v školskom, mimoškolskom a širšom sociálnom kontexte. Vnímame niekoľko aspektov, na ktoré potrebujeme lepšie pripraviť budúcich učiteľov:

• Tlak na výkon a preťažovanie: školské nároky a tenzia spojená s dosahovaním vynikajúcich výsledkov, často podnecovaná rodičmi, strach zo zlyhania, neprimerané vysoké očakávania, ktoré môžu viesť k chronickému stresu a úzkosti, ako aj k rôznym deštruktívnym formám správania.
• Nedostatok individuálneho prístupu: veľký počet detí v triede a nediferencovaný prístup k žiakom s rôznymi schopnosťami a potrebami (vrátane žiakov so ŠVVP).
• Vplyv digitálnych technológií a sociálnych médií: kyberšikana, nadmerné a rizikové používanie technológií – narušenie spánkového režimu, sociál­na izolácia; negatívny vplyv – nízke sebavedomie, nespokojnosť so životom.
• Zmeny v sociálnych vzťahoch a prostredí: šikanovanie a devalvačné správanie; nevhodné interakcie medzi učiteľom a žiakmi, zanedbávanie a ľahostajnosť rodičov a pod.
• Globálne krízy – dôsledky pandémie – narušené zdravie následkom izolácie, zmien v živote; vojnové udalosti a konflikty spoločnosti, ktoré môžu prispieť k prežívaniu úzkosti a stresu.

Učiteľ v praxi má mať nadobudnuté kompetencie v troch oblastiach – vo vzťahu k žiakovi (profesijné kompetencie zamerané na poznanie žiaka zo psychologickej, sociálnej stránky a jeho okolia); vo vzťahu k výchovno-vzdelávaciemu procesu (plánovanie, realizácia, hodnotenie, vrátane komplexného rozvoja osobnosti) a kompetencie vo vzťahu k vlastnej profesii, škole a vlastnému sebarozvoju. Každá profesijná kompetencia je naplnená požadovanými vedomosťami a spôsobilosťami.

Rastúci výskyt úzkosti, depresie a psychického preťaženia detí a mládeže poukazuje na potrebu vnímať školu aj ako priestor podpory duševného zdravia. Aktuálne výskumy (WHO, 2025; Wanjau, M. N. et al., 2023) potvrdzujú, že fyzická aktivita predstavuje jeden z najúčinnejších ochranných faktorov duševného zdravia, pretože pozitívne ovplyvňuje náladu, spánok, sebareguláciu a odolnosť voči stresu.

V pedagogicko-psychologickom kontexte považujeme za opodstatnené zamerať sa na mechanizmy prepojenia tela a mysle, ktoré vysvetľujú to, ako pohyb podporuje psychickú rovnováhu. Tento vzťah podrobne objasňuje teória sebaurčenia (Self-Determination Theory; Deci, E. L. a Ryan, R. M., 1995), podľa ktorej sa duševná pohoda rozvíja napĺňaním troch základných psychologických potrieb – autonómie, kompetencie a vzťahovosti. Na týchto princípoch stojí aj preventívny program IN-MOVE, ktorý chápe pohyb ako prirodzený zdroj duševnej pohody a prostriedok prevencie úzkosti a stresu v školskom prostredí.

Teoretické ukotvenie preventívneho programu IN-MOVE

V tejto časti vymedzujeme duševné zdravie a kontext sociálnej prevencie, fyzickú aktivitu ako kauzálny ochranný faktor, účinky neurobiolgických a psychosociálnych mechanizmov a teóriu seba-určenia.

Duševné zdravie a kontext sociálnej prevencie

Duševné zdravie je považované za globálnu prioritu v kontexte sociálnej prevencie. Podľa aktuálnej správy WHO (2025) je duševné zdravie stav duševnej pohody, ktorý umožňuje ľuďom zvládať životné stresy, realizovať svoje schopnosti, dobre sa učiť, pracovať a prispievať k rozvoju svojej komunity. Je neoddeliteľnou súčasťou zdravia a pohody, ktorá je základom našich individuálnych a kolektívnych schopností robiť rozhodnutia, budovať vzťahy a formovať svet, v ktorom žijeme.

Úzkosť a depresia predstavujú celosvetovo hlavné príčiny duševnej morbidity, invalidity a sú významným faktorom globálnej záťaže chorôb (GBD 2019; Wanjau, M. N. et al., 2023). Národný inštitút duševného zdravia USA (National Institute of Mental Health – NIHM) deklaruje, že chronická psychická nepohoda, stres a pocit beznádeje sú v teórii sociálnej patológie považované za katalyzátor, ktorý zvyšuje zraniteľnosť mládeže voči externalizovaným sociálno-patologickým javom (NIHM, 2025). V kontexte inkluzívneho školského prostredia je rizikovým faktorom najmä sociálna exklúzia – vylúčenie dieťaťa z kolektívu, ktoré vedie k chronickému stresu a v konečnom dôsledku k vzniku úzkosti a depresie.

Zameriavame sa na podporu duševného zdravia prostredníctvom fyzickej aktivity. Kľúčovým strategickým východiskom je podľa Globálneho akčného plánu pre fyzickú aktivitu na rok 2018-2030 (WHO, 2018) primárna prevencia, ktorá sa zameriava na posilnenie psychologickej odolnosti a na redukciu psychologických dôsledkov sociálnej exklúzie prostredníctvom modifikovateľných a dostupných ochranných faktorov. V tomto ohľade sa fyzická aktivita ukazuje ako esenciálny a vedecky podložený nástroj.

Fyzická aktivita ako kauzálny ochranný faktor

Základ teórie je postavený na vedeckej štúdii od M. N. Wanjau et al. (2023), ktorý skúmal vzťah medzi fyzickou aktivitou a duševným zdravím. Komplexný prehľad recenzií, ktorý hodnotil epidemiologické dôkazy a kauzalitu podľa kritérií Bradforda Hilla, potvrdil, že fyzická nečinnosť je pravdepodobne kauzálne súvisiaca s rozvojom depresie a úzkosti. Štúdia zistila konzistentný a významný inverzný vzťah, kde vyššie úrovne fyzickej aktivity boli spojené so zníženým rizikom vzniku depresie.

Podľa výskumu M. Pearce et al. (2022), k najväčšiemu benefitu pre duševné zdravie nedochádza pri extrémnych výkonoch, ale už pri prechode z neaktivity na nízku/miernu úroveň aktivity. Toto je zásadné pri práci s integrovanými deťmi, kde nie je cieľom špičkový výkon, ale pravidelné zapojenie a eliminácia nečinnosti. Fyzická aktivita pôsobí ako prirodzená liečba prostredníctvom zmien v neurochémii a psychosociálnych procesoch.

Mechanizmy účinku: prepojenie tela a mysle

Vzťah medzi fyzickou aktivitou a duševným zdravím je vysvetľovaný súborom prepojených neagrobiologických a psychosociálnych mechanizmov.