Digitálny detox

V spoločenskom poňatí je informačný detox najviac ovplyvnený aktuálne často spomínaným digitálnym detoxom. Pravdepodobne každý človek informácie o tom, čo sa deje okolo neho, získava najmä online (spravodajstvo alebo sociálne siete). Práve v tejto súvislosti sme zaznamenali aj existenciu ochorení, špecifických v rámci používania digitálnej komunikácie, napr.: esemeskový krk, tabletové rameno, syndróm falošného zvonenia, nomofóbia či kyberchondria. Neschopnosť sústredenia a udržania koncentrácie ovplyvňuje súkromný aj študijný život, pracovný a všeobecne spoločenské uplatnenie človeka. Digitálny detox ponúka možnosť prehodnotiť vlastný vzťah k sociálnym sieťam a k ďalším zdrojom získavania informácií (Dombrovská & Šidlichovská, 2021).

Digitálny detox by v pravom zmysle nemal celkom odmietať pokrok digitalizácie, ale skôr naviesť k rovnováhe v rámci ich využitia. Každý potrebuje chvíľu bez „svietiacich obrazoviek“ a „pípnutia“ notifikácie. Vďaka výskumom dokážeme v súčasnosti povedať, že aj malé zmeny (napr. vypnuté notifikácie, odloženie smartfónu počas vyučovania či čas strávený v prírode) dokážu zlepšiť psychickú pohodu človeka. Otázkou je, kedy máme začať. Najlepšie ihneď. Odložme digitálne zariadenie, vyrazme na prechádzku a naša myseľ nám okamžite poďakuje (Štánerová a kol., 2025).

Kognitívna záťaž

Preťažený mozog je oveľa náchylnejší ku kognitívnym a pamäťovým skresleniam, čo predstavuje systematické a opakované chyby v myslení. Pre priblíženie môžeme uviesť konfirmačné skreslenie – tendencia vyhľadávať najmä tie informácie, ktoré sú v súlade s tým, čomu veríme. Kognitívna disonancia, ktorú do psychológie zaviedol F. Leon (1957), je o tom, že ak sa myseľ stretne s informáciami, ktoré sú protichodné voči tomu, čo uvádza (príp. na čom si sama zakladá), automaticky ich vytesní. Pamäťové skreslenie ovplyvňuje predmet, rýchlosť a ľahkosť vybavenia si konkrétnej spomienky. Človek si predovšetkým spomína na tie veci a udalosti, ktoré hodnotí ako humorné a aj spomienky prepojené so silnými emóciami považuje za presnejšie. D. Ariely (2011) v tejto súvislosti opisuje tzv. IKEA efekt – veciam, ktoré človek čiastočne vytvoril, pripisuje omnoho väčšiu hodnotu. Niekedy má aj tendenciu vytvárať vzťahy a súvislosti medzi udalosťami, ktoré v skutočnosti so sebou vôbec nesúvisia. Nutil (2018) sa tejto problematike venuje v knihe Média, lži a příliš rychlý mozek, v ktorej digitálna doba kladie na ľudí obrovskú informačnú záťaž, pričom za nemožné označuje: „vyhnúť sa chybám v myslení“. Dobré je, že je možné uvedomiť si tieto chyby a snažiť sa ich eliminovať, príp. im podľahnúť v čo najmenšej miere. Psenak (2024) vyzdvihuje fakty neurovedkyne M. Lacroix. Uvádza rast rizika kognitívneho preťaženia súvisiaceho s neustálym tokom informácií, ktoré v digitálnej dobe stále spracovávame. Ponúka niekoľko rád a odporúčaní, prostredníctvom ktorých im dokážeme zabrániť, konkrétne: písanie si zoznamu úloh a povinností, dobíjanie energie a povinné prestávky medzi činnosťami, vypustenie nepodstatného, povedať „nie“ a nenechať sa vyrušovať, či prestať s multitaskingom, na ktorý upozorňuje rada odborníkov. Ak sa neustále venujeme viacerým činnostiam naraz, nezvyšuje to iba našu pozornosť, ale aj hladinu kortizolu – stresového hormónu v tele, pričom jeho dlhodobá zvýšená hladina môže viesť k rôznym civilizačným ochoreniam, napr. nutkavé prejedanie sa, zdravotné problémy. Krejčí (2021)