Diferencované vyučovanie

Diferencované vyučovanie nie je v didaktike novinkou. Už Komenský a ďalší pedagógovia zdôrazňovali, aby boli pri vyučovaní rešpektované osobitosti žiakov. Požiadavka diferencovaného prístupu k žiakom je všeobecne známa, ale realizácia vyučovacích hodín a práce škôl naznačujú, že v praxi sa nevyužívajú možnosti, ktoré toto vyučovanie poskytuje.

Podstata diferenciácie

Diferenciácia (z lat. differe = rozlišovať, líšiť sa atď.) vo vyučovaní znamená rozlišovanie žiakov podľa ich schopností a záujmov. V biológii a psychológii sa už dávno dokázalo, že na svete neexistujú dvaja rovnakí jedinci. Líšia sa od seba telesnými a psychickými vlastnosťami, čo je dané dedičnosťou aj vplyvom prostredia. Z toho vyplýva, že „univerzálne“ riadené vyučovanie nemôže vyhovovať každému žiakovi. Pri diferencovanom vyučovaní prispôsobujeme riadenie výchovno-vzdelávacieho procesu, obsah vzdelávania, metódy a formy práce rôznym skupinám žiakov alebo jednotlivcov.

Úlohou diferenciácie nie je iba evidovanie rozdielností medzi žiakmi, ale využívanie vyučovacích metód a foriem práce, ktoré:

• „vyrovnávajú“ rozdielnosti medzi žiakmi, zabezpečujú zvládnutie učiva a rozvoj každého žiaka,
• umožňujú rozvoj nadaných a talentovaných žiakov.

Pri uplatňovaní diferenciácie v praxi sa treba vyhnúť mechanickému rozdeľovaniu žiakov do skupín, tried. Pri posudzovaní zložitejších aspektov by mal učiteľ pri tvorbe skupín spolupracovať s psychológom.

Druhy diferenciácie

Medzi žiakmi sú rozdielnosti. Podľa J. Velikaniča (1974, s. 136) môžeme žiakov rozdeliť do 4 skupín:

1. rýchlo a úspešne pracujúci,
2. rýchlo a menej úspešne alebo neúspešne pracujúci,
3. pomaly a úspešne pracujúci,
4. pomaly a menej úspešne pracujúci alebo neúspešne pracujúci.

Zmyslom diferenciácie je riadiť vyučovací proces tak, aby zodpovedal každému žiakovi. Schopní a nadaní žiaci pri takomto riadení vyučovania plne využívajú svoje schopnosti. Priemerným a slabším žiakom umožňuje zvládnutie učiva.

Správne uplatňovaná diferenciácia podporuje aktivitu žiakov vo vyučovaní a prispieva k jeho efektívnosti.

Druhov diferenciácie môže byť viacero. Napr. podľa veku, pohlavia, záujmov, nadania, prospechu atď. Najznámejšie a aj v súčasnosti uplatňované sú diferen­ciácia podľa veku, podľa pohlavia a podľa nadania a schopností.

Diferenciácia podľa pohlavia a diferenciácia podľa nadania a schopností svojou povahou patria k tzv. vonkajšej diferenciácii, kam patrí zaradenie žiakov do jednotlivých škôl (tried) podľa záujmu (i nadania), napr. 8-ročné gymnázium, jednotlivé druhy SOŠ, rôzne zamerania SOU, ale aj triedy s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov, matematiky a pod.

Pri vonkajšej diferenciácii rozlišujeme kvantitatívnu a kvalitatívnu diferenciáciu.

Kvantitatívna diferenciácia je založená na uplatňovaní kritéria miery všeobecných schopností žiakov a môže pri nej ísť o:

1. formu výberu náročnejšieho typu školy,
2. formu výberu rôzne náročného programu vyučovacieho predmetu (v rámci jednej školy),
3. forma skalácie („preskočenie“ ročníka). Príkladom formy výberu náročnejšieho typu školy je 8-triedne gymnázium, do ktorého sa žiaci vyberajú zo ZŠ a sú u nich predpoklady pre štúdium.

Kvalitatívna diferenciácia je založená na rešpektovaní špeciálnych schopností a záujmov žiakov. Pri nej môže ísť o:

1. formu výberu paralelného typu školy s rozšírenou výučbou niektorého vyučovacieho predmetu alebo skupiny predmetov;
2. formu vytvorenia systému povinne voliteľných predmetov;
3. formu vytvorenia nepovinne voliteľných predmetov.

Na rozdiel od minulosti poskytuje súčasnosť školám tvorivé možnosti práce a využívanie jednotlivých foriem kvantitatívnej a kvalitatívnej diferenciácie. Z hľadiska riadenia výchovno-vzdelávacieho procesu, teda priamo vo vyučovacej hodine, nás viac zaujíma tzv. vnútorná diferenciácia. V nej sa v rámci vyučovacej hodiny obsah učiva, metódy a formy práce učiteľa prispôsobujú rozdielnej úrovni žiakov. Prirodzene, učiteľ nemôže voliť toľko postupov, koľko je v triede žiakov, a preto ich rozdeľuje do skupín.

Metódy vnútornej diferenciácie

1. Diferencované vyučovanie v určitých fázach vyučovacieho procesu – učiteľ zvýrazňuje, resp. kladie dôraz na časť vyučovacieho procesu, ktorú z hľadiska vytýčených cieľov považuje za najdôležitejšiu. Najčastejšie sa uplatňuje v záverečnej časti hodiny – diferencovaným riešením úloh a problémov. Učiteľ však musí mať na zreteli diferencovaný prístup od motivácie až po zadanie domácich úloh (čo je motívom pre jedného žiaka, nemusí byť zaujímavé pre iného, pre jedného je primerané odpovedať samostatne, iný potrebuje pomocné otázky...).
2. Práca na novom učive so skupinou nadaných žiakov – učiteľ postupne zvyšuje nároky na samostatnú a tvorivú prácu nadaných žiakov. So skupinou slabších žiakov pracuje tak, že učivo dotvára, upevňuje a prehlbuje praktickými cvičeniami. V strednej skupine kombinuje samostatnú prácu s praktickými cvičeniami.
3. Metóda dvojakého výkladu – učiteľ si pripraví dve variácie sprostredkovania učiva, jednu pre lepších a druhú pre slabších žiakov. V prvom prípade je vysvetľovanie stručnejšie a náročnejšie. V druhom prípade je to naopak – učiteľ učivo hlbšie analyzuje atď. Tu sa strieda samostatná práca žiakov s priamou prácou učiteľa. Štruktúru hodiny možno prirovnať k hodine v menejtriednej škole. Učiteľ pracuje, akoby mal dva ročníky (v skutočnosti má triedu rozdelenú na lepších a slabších žiakov).
4. Metóda predĺženého výkladu – učiteľ sprostredkúva učivo tak, že v prvej fáze volí náročnejší postup. Žiaci, ktorí učivo pochopili, začínajú pracovať samostatne (pokyny môžu byť na tabuli), no učiteľ pokračuje vo výklade – obmieňa ho, volí ďalšie príklady, približuje ho ďalším žiakom dovtedy, kým ho nepochopia (pozn.: že často stačí len malá obmena, jeden príklad a pod. a žiak pochopí). Pri tejto metóde ide o to, aby učiteľ tých žiakov, ktorí učivo už pochopili, zamestnal samostatnou prácou.
5. Práca s oddeleniami – organizačne pripomína metódu dvojakého výkladu. Učiteľ triedu rozdelí na 3 skupiny (najlepší, strední, najslabší žiaci). Charakteristické je striedanie priamej práce učiteľa so samostatnou prácou žiakov počas hodiny. Tento druh vyučovania je náročný na prípravu učiteľa, no umožňuje „priblížiť“ sa ku každému žiakovi.
6. Systém veľkých a malých tried – možno využiť iba niekedy. Podstata spočíva v tom, že žiakom dvoch – troch tried sa sprostredkúva učivo spoločne. Na ďalšej hodine toho istého predmetu sú žiaci rozdelení do tried podľa ich vedomostnej úrovne. Lepší žiaci si prehlbujú učivo, slabší žiaci si dotvárajú vedomosti. Tento systém vyžaduje aj organizačné zabezpečenie.
7. Čiastočná diferenciácia spájaním skupín do paralelných tried – ide o rozdelenie žiakov dvoch tried na dve skupiny – lepšiu a slabšiu. Skupiny potom v niektorom predmete pracujú spoločne ako jedna trieda. Obsah učiva a metódy práce učiteľa sú prispôsobené rozdielnej úrovni skupín.
8. Úplná individualizácia vyučovania – dáva žiakovi voľnosť – pracuje samostatne s literatúrou, zbiera materiál atď. Učiteľ radí, usmerňuje a vysvetľuje na požiadanie žiaka. Istú individualizáciu učenia umožňuje programované vyučovanie, no len v niektorej fáze vyučovacieho procesu.

Diferenciácia sa netýka len bežných vyučovacích metód, ale možno ju aplikovať vo všetkých koncepciách edukácie – skupinové vyučovanie, problémové vyučovanie atď. Vyžaduje si to však premyslenú prípravu, napr. diferencovaná práca pre skupiny, diferencované problémy na riešenie atď. V reálnom vyučovaní ide teda o tieto možné diferenciácie podľa:

• úloh, príp. aj požiadaviek pre žiakov alebo pre triedy,
• aktivít žiakov – čítanie, písanie, teoretické úlohy, praktické úlohy...,
• produktov žiakov – obraz, slohová práca, plagát...,
• podľa času – splniť úlohu za kratší/dlhší časový úsek,
• využitia námetov žiakov – rôzne úlohy a námety.

Mastery learning – systém dokonalého osvojenia učiva

Z uvedomenia a uznania rozdielov medzi jedincami vychádza aj mastery learning. Pri diferencovanom vyučovaní sa sleduje dosiahnutie cieľa prostredníctvom prispôsobenia vyučovacích metód, ktoré majú v rovnakom čase doviesť žiakov k osvojeniu si učiva. V mastery learning sa okrem úpravy metód a foriem kladie dôraz na čas, ktorý má byť prispôsobený individuálnym potrebám žiaka.

Mastery learning koncipoval Bloom a rozvinul ho Block, ktorí vychádzali z tézy, že žiakov nemožno rozdeľovať na „dobrých a zlých“, ale podľa toho, či sa učia rýchlejšie alebo pomalšie. Aby žiaci mohli dosahovať žiaduce výsledky, treba im umožniť vyučovanie a učenie sa, ktoré ich časovo neobmedzuje. Bloom zastáva názor, že ak je táto podmienka splnená, každý žiak si môže osvojiť učivo na úrovni mastery, t. j. 80 % – 90 % predpísaného učiva. Na dosiahnutie tohto sa žiakom upravuje učivo, prispôsobujú sa metódy, formy a prostriedky, ale aj čas.

Skúsenosti zo zahraničia dokazujú, že tento systém je efektívnejší v porovnaní s tradičným vyučovaním v oblasti kognitívnej (množstvo a kvalita vedomostí, ich trvácnosť aj čas potrebný na ich vytvorenie), ako aj v oblasti afektívnej (vzťah žiakov ku škole, k vyučovaniu, ich sebadôvera a sebapoznanie). Je to koncepcia vhodnejšia pre vyššie ročníky.

Kritická analýza diferencovaného vyučovania

Vzhľadom na to, že diferencované vyučovanie sa viac ako ktorákoľvek koncepcia týka priamo osobnosti žiaka, treba si uvedomiť jeho klady a problémové stránky a v praxi k nemu citlivo pristupovať. Iba tak prispeje k zvyšovaniu efektívnosti vyučovania.

Povinnosťou učiteľa je sústavne a pozorne sledovať a hodnotiť výkony žiaka a podľa výsledkov k nim diferencovane pristupovať. Diferenciácia a diferencovaný prístup nie je cieľom vyučovania (teda nielen „rozdeľovanie“ žiakov), ale možnosťou, ako dosiahnuť výchovno-vzdelávacie ciele, ako aspoň čiastočne vyrovnávať rozdiely medzi žiakmi, ale aj podporovať rozvoj nadaných a talentovaných žiakov.

Aj keď táto koncepcia vyučovania nepatrí k najnovším, svojou podstatou je stále aktuálna, využiteľná a najmä prínosná pre žiakov. Prispieva k wellbeingu edukácie, ktorého význam sa v ostatnom období veľmi zdôrazňuje.

Bližšie o téme sa dočítate v knihe Didaktika – teória a prax vo vzdelávaní od tohto
renomovaného autora – prof. PhDr. Ericha Petláka, CSc.