Pri úvahách o vyučovacom procese alebo o výsledkoch vyučovania sa spravidla zameriavame na ich didaktické aspekty. Z pedagogicko-didaktického hľadiska analyzujeme a hodnotíme dosiahnuté výsledky. Pravdaže, uvedené neplatí len vtedy, keď hodnotíme výsledky, ale neraz aj pri opisoch edukačných procesov, pri zdôrazňovaní ich podstaty a pod.

Didaktika a súvislosti

Často sa konštatuje, že všeobecná didaktika je najrozpracovanejšou časťou pedagogiky. Či je tomu naozaj tak, sa nedá jednoznačne povedať a ani to nie je podstatné. V tomto ohľade zrejme pôsobí skutočnosť, že mnohé didaktické činnosti učiteľa (skúšanie, hodnotenie, sprostredkúvanie učiva, práca s technickými pomôckami vo vyučovaní a pod.) sú viditeľnejšie ako iné, najmä výchovné činnosti učiteľa (rozvoj empatického cítenia žiakov, rozvoj vzájomných vzťahov medzi žiakmi a pod.).

Zrejme aj pre túto realitu si nie vždy dostatočne uvedomujeme a v praxi doceňujeme aj viaceré ďalšie vedy, ktoré môžu byť mimoriadne nápomocné didaktike, teda edukačnému procesu, a to aj svojim významným motivačným vplyvom. V uvedenom zmysle vnímame aj tento príspevok, ktorý nesleduje poúčanie, ba ani žiadne mentorovanie, ale predovšetkým ponúka námety na to, čo možno čerpať z iných vied pre edukáciu, čo treba mať na zreteli v edukačnom procese. Veríme, že učitelia sú si vedomí jednotlivých vzťahov, o ktorých píšeme nižšie, realita si však vyžaduje, sústredenejšiu pozornosť a ich docenenie.

História pedagogiky a školstva

Súčasné vedy sú značne rozvinuté a nepretržite sa obohacujú o mnohé ďalšie poznatky. Žiaľ, pravdou je aj to, že história dnes oslovuje mnohých ľudí menej a mnohí sa ani netaja tým, že „žijú tu a teraz“ a čo bolo pred desaťročiami a stáročiami, na nich nemá vplyv.

V súčasnosti je však v histórii mimoriadne veľa podnetných námetov a myšlienok. Uvedené myšlienky o tom, čo nám dala história pre rozvoj a neustále napredovanie edukácie, možno rozvinúť do mnohých kníh. Názory Komenského, Pestalozziho, Roussea, Herbarta, ale aj roky reformnej a pragmatickej pedagogiky, a mnohých ďalších pedagógov a psychológov stredoveku až do dnešných dní nám ponúkajú množstvo inšpiratívnych metód a foriem edukácie.

Mnohé z toho, čo ešte aj dnes považujeme za moderné a prínosné pre vzdelávanie, nájdeme v myšlienkach a odporúčaniach pedagógov v minulosti.

Stačí sa len začítať do niektorých ich kníh a zistíme, že edukácii ešte stále veľa dlhujeme, aj keď žijeme v dobe, ktorá je vedou a technikou na míle vzdialená napríklad koncu 19. storočia. Stálo by za to občas si pripomenúť myšlienky Komenského. Niektoré z jeho koncepcií sú stále relevantné a dodnes ovplyvňujú edukáciu.

Príklad:

• Učiteľovi riadenie, žiakovi práca.
• Nič nie je v rozume, čo neprešlo zmyslami.
• Každý študent má svoje vlastné tempo učenia. Učiteľ by mal na to pamätať a prispôsobiť sa tomu.

Neraz učíme tak, akoby sme verili Lockovi, že žiak je „tabula rasa“; červeneli by sme sa aj pred Rouseauom, ktorý akcentoval učenie žiakov vychádzajúce z ich poznatkov; v alternatívnej pedagogike máme takmer nevyčerpateľnú studnicu námetov a inšpirácií pre dnešnú edukáciu a pod. Históriu by sme mali vnímať nielen ako predmet v štúdiu učiteľstva, ale aj ako možnú a trvalú inšpiráciu a motiváciu pre edukáciu.

REFLEXIA VEDÚCICH METODICKÝCH ORGÁNOV:

Ako ovplyvnili roky 1939 až 1989 súčasné školstvo? Prečo by sme mali byť zvedaví na minulosť nášho školstva? Ako reagovalo školstvo na politické zmeny a vplyv režimu? Akým zmenám čelilo naše školstvo? Ako sa udalosti z minulosti prejavujú u súčasnej generácie pedagógov? V akej miere čelíme spomienkovému optimizmu? A kde môže byť história základom nášho kritického myslenia? Ktoré udalosti je dôležité si pripomínať?

Informácie z histórie školstva môžu byť cenným zdrojom nielen osvety v téme, ale aj rozvoja kritického myslenia súčasnej generácie žiakov.

Porovnávacia ped