Diagnostické kompetencie učiteľov vo vzťahu k žiakom a ich rodine

Výchovno-vzdelávacia práca učiteľov a vychovávateľov je okrem mnohých iných činností úzko prepojená aj s procesom hodnotenia a pedagogickej diagnostiky žiakov z rôznorodého rodinného prostredia. V procese pedagogickej diagnostiky žiaka a jeho rodiny ide o komplexný a dlhodobý proces, ktorého hlavným cieľom je, na základe znalosti aktuálneho stavu osobnostného rozvoja žiaka, predovšetkým zlepšenie edukačných výsledkov. V štúdii sa budeme zameriavať najmä na analýzu kompetencií učiteľov a vychovávateľov, ktoré sú považované za kľúčové v praxi učiteľa – diagnostika, ktorý je pripravený poskytnúť podporu žiakom a rodičom. V procesuálnej rovine, je proces pedagogickej diagnostiky dôležitý najmä v kontexte odhalenia príčin prípadných ťažkostí v učení a v správaní sa žiakov.

Práve učitelia sú často prvé osoby, ktoré prostredníctvom priebežného pedagogického diagnostikovania žiaka odhalia príčiny jeho slabého prospievania alebo neprospievania. 

Touto téma sa vo všeobecnosti v našom odbornom priestore dlhodobo zaoberajú viacerí autori (napr. P. Gavora, O. Zelinková, B. Kasáčová, M. Miňová, a iní). Učitelia a vychovávatelia v praxi musia prirodzene ovládať podstatu procesu diagnostikovania, správne klasifikovať a tvorivo využívať základné, ako aj novšie metódy pedagogického diagnostikovania žiakov. Mali by vedieť správne projektovať a realizovať priebežnú, ako aj celkovú pedagogickú diagnostiku na jednotlivých stupňov vzdelávania. Pri diagnostike žiaka by sa mali zamerať na diagnostikovanie kognitívnych vlastností žiakov, afektívnych vlastností, sociálnych vzťahov či tvorivých schopností. Významnou časťou diagnostických kompetencií učiteľov je tiež sebadiagnostika a evaluácia vlastnej edukačnej činnosti.

Voľba čo možno najefektívnejšieho edukačného pôsobenia na žiaka je okrem poznania jeho osobnosti a štýlu učenia podmienená aj poznaním jeho rodinných podmienok a prostredia, v ktorom žije.

Diagnostické kompetencie učiteľov

Poznávanie žiaka a jeho rodinného prostredia je dlhodobý proces. Najnáročnejšia časť diagnostiky spočíva v stanovení príčin vybraných ťažkostí alebo problémov žiakov, pretože často bývajú skryté. Na základe štúdia viacerých aspektov edukačného procesu, literatúry a aj zámerov reformy školstva od r. 2026, je možné zhrnúť diagnostické kompetencie učiteľov do nasledujúcich hlavných oblastí:

• diagnostika kognitívnych vlastností žiakov (hodnotenie intelektuálnych schopností, úrovne vedomostí a spôsobov myslenia žiakov prostredníctvom testov, úloh alebo diskusie a iných diagnostickým metód),
• pozorovanie a analýza správania sa žiakov (schopnosti učiteľov sledovať verbálne a neverbálne prejavy žiakov, analyzovať ich afektívne vlastnosti – emočný stav, motiváciu, postoje, záujmy a pod.),
• identifikácia výchovno-vzdelávacích potrieb žiakov (schopnosť učiteľov zisťovať silné a slabé stránky žiakov, špecifické potreby, napr. u žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, alebo výnimočné nadanie),
• hodnotenie výchovno-vzdelávacieho pokroku žiakov (využívanie rôznorodých metód pedagogickej diagnostiky žiaka, ako napr. formálne testy, port­fóliá, rozhovor so žiakom a pod.),
• spolupráca s ďalšími odborníkmi a rodičmi, pedagogická diagnostika rodiny a rodinného prostredia (schopnosť učiteľov interpretovať výsledky pedagogickej diagnostiky a komunikovať ich iným zainteresovaným stranám (napr. rodičom, psychológom, špeciálnym pedagógom a pod.).

Načrtnutá téma je analyzovaná aj autorským kolektívom B. Kasáčová a kol. (2006), v ktorom autori predstavili návrh profesijného štandardu učiteľa. Ten člení kompetencie učiteľov na tri základné široko definované skupiny. V prvej skupine, sú pritom jasne definované oblasti kompetencií zameraných na poznanie dieťaťa/žiaka.

K profesijnej vybavenosti učiteľa podľa autoriek v tejto oblasti patrí:

• schopnosť identifikovať vývinové a individuálne charakteristiky žiaka,
• poznať, diagnostikovať a vedieť pracovať s individuálnymi špecifikami žiaka (nadanie, poruchy, vlastnosti a pod.),
• schopnosť identifikovať psychologické a sociálne faktory jeho učenia,
• poznať teórie učenia, vedieť diagnostikovať a využívať individuálne učebné štýly v závislosti od psychických, fyzických a sociálnych podmienok,
• identifikovať sociokultúrny kontext vývoja žiaka − poznať, diagnostikovať a vedieť pracovať so sociokultúrnym prostredím žiakov, rodiny.

Medzi kľúčové spôsobilosti učiteľa patrí aj schopnosť efektívne využívať rôznorodé metódy a nástroje pedagogickej diagnostiky. Prostredníctvom tvorivého prístupu k diagnostike by mal každý učiteľ dokázať spoznať učebné štýly a správanie sa detí/žiakov v triede, ako aj identifikovať príčiny ich problémov v učení sa a správaní.