Autoevalvačné činnosti učiteľa v základnej školy

Každý učiteľ bežne, neplánovane a pre vlastnú potrebu reflektuje svoje pedagogické pôsobenie. Pokiaľ je táto sebareflexia nezámerná, nemôžeme hovoriť o systematickej autoevalvácii. Počas svojej pedagogickej praxe sa učiteľ podrobuje rôznym formám hodnotenia. Ak ho nevníma len ako kontrolu nariadenú zvonka, má tendenciu prijať pravidelnú evalváciu ako predpoklad neustáleho zlepšovania. Postoj učiteľa k evalvácii sa môže postupne meniť pod vonkajšími zámernými vplyvmi nadriadeného, kritického priateľa, alebo kolegov v metodickom združení, predmetovej komisie na vnútornú potrebu. Na základe nej analyzuje, reflektuje a evalvuje edukačné pôsobenie, zaujíma k nemu postoje a konštruuje si individuálne poňatie výučby. Ideálom je postupná zmena postoja učiteľa k autoevalvácii, ktorá spôsobí, že sa autoevalvácia stane jeho vnútornou potrebou v procese profesijného rozvoja, teda v procese „stávania sa“ profesionálom (Babiaková, 2013).

Vychádzame z predpokladu, že bez systematickej autoevalvácie učiteľ nemôže zodpovedne pomenovať svoje vzdelávacie potreby v súlade s potrebami školy a celej spoločnosti. Pre učiteľa kompetentného realizovať autoevalváciu treba poznať charakteristiky jednotlivých techník reflexie a autoevalvácie a využívať ich.

Ide o nasledovné techniky:

ANALÝZA VLASTNÉHO EDUKAČNÉHO PROCESU - prebieha najčastejšie neplánovane a nesystematicky, ale má pre učiteľa veľký význam. Dôležité je nájsť pri analýze vlastnej práce oporné body, podľa ktorých učiteľ dokáže pri uvažovaní o nej vyhodnotiť preukázateľné výsledky. Najčastejšie sú to príjemný pocit z realizovanej vyučovacej hodiny, vysoká aktivita žiakov, ich dobré hodnotenie na vyučovacej hodine, porozumenie učiva, fungujúca didaktická technika, zvládnutie časového plánu vyučovacej hodiny, prebratie učiva atď. Analýza vlastného edukačného procesu môže mať veľký význam pre učiteľa, ak sa stane pravidelnou a učiteľ si o nej robí písomné záznamy, ktoré sú potom východiskom pre zmeny vo vyučovaní.

MOTIVAČNO-HODNOTIACE ROZHOVORY - sú základnou stratégiou reflexie. Môžu mať charakter neformálnej besedy alebo formálneho hodnotiaceho rozhovoru. V prvom prípade ide o rozhovory so žiakmi, kde im učiteľ dáva priestor, aby sa vyjadrili k edukačnému procesu, napr. formou záverečnej komunity na konci vyučovania alebo prostredníctvom neformálneho rozhovoru v čase mimo vyučovania. V druhom prípade ide o hodnotiace rozhovory s vedúcim pedagogickým zamestnancom, kolegom, ktorí volia pri rozhovore formálny postup: priestor na sebareflexiu učiteľa, otázky k realizovanej vyučovacej hodine, reflexiu, výmenu názorov, intervenciu a prijatie opatrení.

ANALÝZA PRÍPRAV A EDUKAČNÝCH PROJEKTOV - slúži učiteľovi pri spätnom rozbore edukačnej činnosti. Učiteľ si zaznamenáva poznámky, vyvodzuje kritériá budúceho pedagogického konania v oblasti formulovania edukačných požiadaviek, úloh, metód a foriem. Takto poznámkami doplnené edukačné projekty môžu byť pre učiteľa inšpiráciou pre budúcu pedagogickú činnosť.

PRIJÍMANIE SPÄTNEJ VÄZBY -  je základom efektívnej komunikácie. Bez nej by učiteľ zostal len v polohe subjektívnej sebareflexie. Známy je model dávania spätnej väzby, kde najprv hodnotiteľ opíše pozitívne detaily (čo hodnotený urobil dobre), potom opíše negatíva (čo môže hodnotený urobiť lepšie) a nakoniec hodnotiteľ ukončí spätnú väzbu všeobecnými pozitívnymi informáciami. Prijímateľovi spätnej väzby odporúčame prijať spätnú väzbu, prehodnotiť ju, posúdiť možnosti nápravy, ktoré mu spätná väzba ponúka a použiť ich.

HOSPITÁCIA A ROZBOR Z HOSPITÁCIE - je hodnotením učiteľovej edukačnej činnosti priamo na vyučovacej hodine prostredníctvom pedagogického pozorovania. Môže byť súčasťou pravidelnej vnútornej kontrolnej činnosti riaditeľa školy alebo jeho zástupcu, môže sa realizovať v rámci spätnej väzby od člena metodického orgánu školy alebo ju realizujú učitelia medzi sebou navzájom.

VIDEOZÁZNAM ALEBO AUDIOZÁZNAM - je moderným spôsobom zaznamenávania vlastného vyučovania. Môže sa využiť na podrobnú analýzu procesu vyuč