PhDr. Vladimír Michalička, CSc. - strana 4

Prešovské evanjelické kolégium (Collegium statuum evangelicorum superioris Hungariae) bolo založené na podnet významného filozofa Jána Bayera v roku 1665. Vyučovanie na škole začalo o dva roky neskôr. Popri siedmich slobodných umení sa na škole vyučovala aj filozofia a teológia, čím nadobudla charakter neoficiálnej univerzity a bola protiváhou vtedajšej jezuitskej univerzity v Trnave. Prednášalo sa v duchu protestantskej scholastiky, ale do výuky prenikali aj názory novovekej filozofie.

Popri Prvom slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu v Revúcej úspešne pôsobilo aj historicky druhé tzv. matičné gymnázium v Martine s vyučovacím jazykom slovenským. Otvorené bolo v roku 1866 v Turčianskom Svätom Martine zásluhou Karola Kuzmányho (1806 – 1866, slovenského literáta a podpredsedu Matice slovenskej.

K najsvetlejším pamiatkam slovenského školstva druhej polovice 19. storočia patrí Prvé slovenské evanjelické a. v. gymnázium v Revúcej, ktoré bolo najvýznamnejším spomedzi troch tzv. matičných gymnázií (Revúca, Turčianský sv. Martin, Kláštor pod Znievom).

K popredným školám vrcholného stredoveku na Slovensku patrila celkom iste mestská škola v Bardejove, označovaná ako humanistické gymnázium. Jej počiatky siahajú pred rok 1434, keď sa po prvýkrát v listinách spomína bardejovský učiteľ ako príjemca tisícich denárov. 

Málokto si uvedomuje, že Slovensko má stáročnú tradíciu vysokého školstva, ktorá spadá do konca 15. storočia. V tom čase uhorský kráľ Matej Korvín v úsilí posilniť svoje postavenie a vytvoriť účinnú hrádzu vieroučnej herézii prichádzajúcej z českých krajín sa rozhodol založiť novú stredovekú univerzitu označovanú ako studium generale. Za jej sídlo vyhliadol Bratislavu. Dnes ju namiesto Academia Istropolitana správnejšie označujeme ako Univerzitu Istropolitanu

Príchodom byzantských vierozvestcov Konštantína a Metoda v roku 863 na Veľkú Moravu sa začali datovať počiatky staroslovienskeho písomníctva, vzdelanosti a kultúry na našom území.

Monografia Školstvo, študijné a školské poriadky na Slovensku v XVI. storočí (Bratislava: Veda, 1955) v čase svojho publikovania priniesla po prvý raz v našej historicko-pedagogickej spisbe úvodnú štúdiu o vývoji školstva, výchovy a vzdelávania v 16. storočí na Slovensku a tento výklad oprela o originálne texty (a ich preklad) školských a študijných poriadkov a ďalších zachovaných archívnych dokumentov.

Súčasťou každodenného života škôl v minulosti boli aj rôzne zvyky a rituály, ktorých pôvod siahal do náboženských či pohanských predstáv. Jedným z nich bolo v našich podmienkach aj pečenie vianočných oplátok.

Klasická žiacka knižka bola zavedená do života žiakov základných škôl v roku 1951 z iniciatívy vtedajšieho celoštátneho ministra školstva Zdeňka Nejedlého.

Tradičné univerzitné ceremónie vzbudzujú záujem prítomných nielen svojou slávnostnou atmosférou, ale aj nezvyčajným odevom univerzitných funkcionárov, rektorskými a dekanskými talármi. Jeden z nich, talár dekana Lekárskej fakulty Univerzity Komenského zo školského roku 1939/1940, uchováva vo svojich zbierkach aj Múzeum školstva a pedagogiky.

Po nedávnych masívnejších učiteľských štrajkoch sa čoraz častejšie začalo hovoriť nielen o potrebe čiastkových zmien v našom školstve, ale priamo o príprave veľkej reformy školstva. Tento zámer verejne oznámil po svojom nástupe do funkcie aj minister školstva Peter Plavčan: „Verím, že sa nám podarí spoločnými silami pripraviť najväčšiu reformu za posledných 25 rokov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zhodli sme sa, že leitmotívom reformy bude snaha, aby pedagógovia aj žiaci chodili do školy s radosťou a celý systém vzdelávania napĺňal potreby spoločnosti.“

Ak dnes bežne píšeme guľôčkovým (večným) perom, sotva si uvedomujeme, že pero ako písacia potreba má za sebou niekoľko tisíc rokov starú históriu. Najstarším typom boli brká (z krídel husí, labutí či moriek), ktoré sa používali až do novoveku. 

Ceruzka je jednou zo signifikantných školských písacích pomôcok žiaka, ale je nevyhnutnou aj pre pracovníkov v rôznych profesiách. Ako pomôcka na písanie je tvorená uhlíkovou tyčinkou zasadenou do dreveného puzdra valcovitého tvaru. Hoci vo fonde Múzea školstva a pedagogiky máme ceruzky rôzneho druhu, farieb, účelu, či dizajnu, jednou z historicky najzaujímavejších je ceruzka známa pod názvom „Pravda vítězí“. Ide o ceruzku, ktorá vznikla v roku 1968 v poprednej „ceruzkárni“ českobudějovického závodu KOH-I-NOOR HARDTMUTH, v povojnovom období jeden zo závodov s najväčšou produkciou ceruziek na svete.

Školská tabuľa je jedným z prvkov základného vybavenia školskej triedy, bez nej si ani v súčasnosti nevieme školské vyučovanie predstaviť, a to aj napriek tomu, že už aspoň dve-tri desaťročia poznáme viaceré varianty i alternatívne podoby školských tabúľ.

Každý zo starších návštevníkov múzea si iste pamätá slová, ktoré sa naučil zo šlabikára: „Mama má Emu, Ema má mamu“. Autorom tohto šlabikára je slovenský pedagóg prof. PhDr. Juraj Brťka, CSc. (1912 – 1997), ktorý je tvorcom prvých povojnových učebníc pre prvý ročník elementárnych tried – šlabikára, čítanky a živej abecedy.

Charakteristickým vybavením vyučovacích tried v minulosti aj dnes sú školské lavice. Aj keď sa v súčasnosti využívajú na vyučovacie účely aj iné typy nábytku, školská lavica stále zostáva hlavným poznávacím znakom školskej triedy.

Bridlicová školská písacia tabuľka je klasická učebná žiacka pomôcka na písanie, ktorá sa u nás používala od 18. storočia prakticky až do konca I. ČSR. Predstavuje obdĺžnikový plát vyleštenej bridlice čiernej farby zasadený do rámu zvyčajne z mäkkého dreva spevneného klincami (v niektorých regiónoch Slovenska sa tento rám nazýval luper), v luxusnejšom prevedení do rámu zo zinku a mosadze.

Prvou učebnicou sprostredkujúcou poznávanie písma je šlabikár, ktorý mal svojho predchodcu – ABC tabuľku, tzv. kohútik. Išlo o drevenú tabuľku s držadlom pripomínajúcim kuchynský lopárik. Na jeho plochu sa nalepovali z oboch strán papierové lístky: na jednej strane to bolo tzv. abecedárium, ale aj slabikovacie schémy a číslice od 1 do 0, na druhej strane list s textom modlitby, čiernobielym alebo farebným vyobrazením kohúta, ktorý symbolizoval úsilie žiaka po poznaní.

Juraj Čečetka patrí k priekopníckej generácii slovenských vedcov, ktorí položili základy modernej pedagogickej vedy. Zaslúžene sa po dlhých desaťročiach začína venovať zvýšená pozornosť jeho životu a hodnotiť prínos jeho diela pre našu pedagogickú vedu.

Ohlas viacerých slovenských bádateľov v oblasti dejín školstva a pedagogiky nepresiahol hranice Slovenska, ale európskou bádateľskou autoritou sa v tejto oblasti stal ThDr. et PhDr. Ján Radomil Kvačala (1862 – 1934). Je považovaný za zakladateľa modernej komeniológie, ktorá je súčasťou historicko-pedagogickej vedy. Skúma život a dielo Jána Amosa Komenského (1592 – 1670) a jeho vplyv na formovanie modernej pedagogickej vedy, filozofie a kultúry, v ktorej Československo a v jeho rámci aj Slovensko vykonali mnoho záslužnej práce. Základy tejto historicko-pedagogickej disciplíny položil svojim rozsiahlym dielom práve Ján Kvačala.